PARÍŽSKA MIEROVÁ KONFERENCIA (1946), PARÍŽSKA MIEROVÁ ZMLUVA (1947) A SLOVENSKO

Bruno Čanády

PARÍŽSKA MIEROVÁ KONFERENCIA (1946), PARÍŽSKA MIEROVÁ ZMLUVA (1947) A SLOVENSKO 

 1. Parížska mierová konferencia v roku 1946.

"CONFERENCE DE PARIS 1946", alebo Parížska mierová konferencia z roku 1946 [1] začala 29. júla 1946 v Paríži. Mierová konferencia mala pripraviť, prerokovať a navrhnúť Rade zahraničných ministrov päť mierových zmlúv a to s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom podľa zadania (projektu) zo strany Rady zahraničných ministrov. Ešte predtým Moskovská konferencia zahraničných ministrov (Interim Meeting of Foreign Ministers) zo 16. 12. 1945 až 26. 12. 1945 rozhodla prostredníctvom ministrov zahraničných vecí Spojených štátov amerických (J. F. Byrnes), Sovietskeho zväzu (V. Molotov) a Veľkej Británie (E. Bevin) o príprave mierových zmlúv s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvotný návrh mierovej zmluvy s Maďarskom z 18. júla 1946 pripravila na parížsku mierovú konferenciu Rada zahraničných ministrov (COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS). Obsahoval jednak veľmocami predbežne dohodnutý text zmluvy, ale dával priestor pre významné doplnenie textu zmluvy na mierovej konferencii. Takýto prvý návrh mierovej zmluvy "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" na rokovanie začínajúcej parížskej mierovej konferencie obsahoval preambulu, 37 navrhovaných článkov mierovej zmluvy s Maďarskom a to so šiestimi prílohami. Návrh tiež uvádzal mnohé jednostranné vyjadrenia veľmocí k sporným ustanoveniam návrhu mierovej zmluvy. Separátne vyjadrenia (návrhy) pripojené jednotlivými veľmocami k prvotnému návrhu zmluvy ("draftu") z 18. 7. 1946 vyplývali z rozdielnych názorov veľmocí k navrhovaným článkom alebo prílohám mierovej zmluvy. Z hľadiska počtov takýchto jednostranných návrhov veľmocí k rôznym sporným článkom návrhu zmluvy vo východiskovom materiáli, tak najpočetnejšie boli jednostranné a protichodné návrhy veľmocí k problematike hospodárskych (ekonomických) klauzúl návrhu mierovej zmluvy. Aj k finančným klauzulám (reparácie, reštitúcie) a záverečným ustanoveniam zmluvy sa objavili jednostranné a rozdielne návrhy Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Veľmi spornou záležitosťou medzi oboma veľmocami bola problematika Dunaja, čo sa prejavilo v pripojených jednostranných návrhov veľmocí. Nakoniec problematika Dunaja ani nebola na parížskej mierovej konferencii definitívne a úplne vyriešená a uzavretá.

Predsedami parížskej mierovej konferencie boli po jej otvorení francúzskym premiérom 
G. Bidaultom (29. 7. 1946) postupne ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a čankajškovej Číny. Nervovým (nie však mocenským) centrom mierovej konferencie bol Luxemburský palác v Paríži, kde sídlil generálny sekretariát konferencie. Samotné plénum mierovej konferencie malo
48 zasadaní a napríklad politická a územná komisia pre Maďarsko súhrnne mala 
20 zasadnutí a takmer rovnaký počet - 19 dôležitých a schválených doplňovacích odporúčaní. Samozrejme popri komisiách a pléne konferencie sa schádzal hlavný a skutočne v konečnej podobe rozhodujúci orgán mierovej konferencie a to Rada zahraničných ministrov. Na mierovej konferencii okrem porazených štátov tu "plnoprávne" vystupovalo 21 "národov" ako združené a spojenecké mocnosti. Samozrejme išlo len o čiastočne "formálnu plnoprávnosť" na mierovej konferencii a niektoré zúčastnené "národy" neboli ani formálne samostatné štáty (napríklad Ukrajina, Bielorusko). Iné "národy" ako India boli ešte v koloniálnom područí, ale formálne ako domínia mali medzinárodnoprávnu subjektivitu. 
V ďalších prípadoch takéto "národy" boli síce formálne samostatné štáty, ale išlo fakticky o (politické) satelity alebo "polosatelity" veľmocí. Takým prípadom bolo i Maďarsko 
(a niektoré iné štáty) a postupne i Česko-Slovensko vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Už na mierovej konferencii sa sformovali rôzne bloky (hlavne blok sovietskych satelitov), 
ale i skupiny (a podskupiny) štátov spojených širšími (i užšími), blízkymi záujmami 
(napr. Česko-Slovensko a Juhoslávia) alebo len ad hoc, v rámci, ktorých sa jednotlivé štáty pokúšali presadzovať svoje jednotlivé (niekedy aj protichodné) záujmy a názory. Navyše mierovej konferencii sa zúčastňovali štáty geograficky a mentálne vzdialené európskym a obzvlášť stredoeurópskym (historickým, kultúrnym, psychologickým a iným) špecifikám (napr. Austrália, Nový Zéland, India a iné). Niektoré z takýchto štátov boli viac menej pasívne, iné prekypovali na konferencii veľkou aktivitou (napr. Austrália s celkovo 
73 návrhmi - amandmánmi). Veľká Británia a hlavne Francúzsko pri svojej formálnej veľmocenskej sile už strácali resp. stratili svoj veľmocenský lesk a vzdialená Čína sa opäť zmietala v občianskej vojne. Inak V. Británia podala na konferencii jeden amandmán a Francúzsko žiadny. Teoreticky o zásadných a konečných otázkach mierových zmlúv rozhodovali vždy tradičné veľmoci, ktoré mali formálne plnú voľnosť konania s právom veta. Nakoniec však mocenské a rozhodovacie centrum Parížskej mierovej konferencie z roku 1946 neležalo v Paríži (v Luxemburskom paláci), ale vo Washingtone a Moskve u týchto nových povojnových superveľmoci.

Z hľadiska česko-slovenských a obzvlášť výsostne slovenských záujmov bola potreba naliehavo riešiť predovšetkým povojnové vzťahy s Maďarskom. Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 
15 tzv. amandmánov (Amendments). Amandmán č. 1 sa dotýkal preambuly a amandmán č. 2 článku 1, bodu 4 návrhu. Spomínaný amandmán precíznejšie riešil právne dôsledky nulity Viedenskej arbitráže. Uveďme, že česko-slovenský amandmán - "Czechoslovak amendment concerning cession to Czechoslovakia of five Hungarian villages in the region Bratislava (C.P. (Gen.) Doc. 1.Q.3.)" pod poradovým číslom 3 obsahoval požiadavku pričlenenia 
5 obcí k Česko-Slovensku. Tiež amandmán č. 4 sa týkal zákazu revizionistickej činnosti. Najväčší spor vznikol na konferencii z piateho amandmánu: "Czechoslovak amendment concerning the transfer of 200 000 Hungarian to Hungary (C.P.(Gen) Doc.1.Q.5.)". Amandmán č. 6 sa venoval určitým vzťahom vojnového stavu a nulitnej Viedenskej arbitráži v článku 6 návrhu. Ďaľšie česko-slovenské amandmány č. 7 a 8 sa týkali vojenskej problematiky, amandmán č. 10 upravoval vrátenie kultúrneho dedičstva, č. 9 až č. 14 riešili hospodárske otázky a amandmán č. 15 spresňoval článok 34 návrhu.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk,[2] Vladimír Clementis,[3] Juraj Slávik,[4] Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Avšak hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis. Minister zahraničných vecí J. Masaryk vystupoval v pléne konferencie, kde ho však spravidla zastupoval štátny tajomník V. Clementis, ktorý tiež samostatne pôsobil v politickej a územnej komisii pre Maďarsko, prípadne Juraj Slávik.

Veľmi dôležité je aj s odstupom času charakterizovať maďarské základné východiska
na Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Podľa očitého svedka udalostí a priameho účastníka parížskych rokovaní D.M. Krna Maďarsko vychádzalo z nasledovných princípov.

"Politicky si určili (v Maďarsku, pozn. B. Č.) pre Paríž tri minimalistické zásady:

1. Docieliť rozšírenie hraníc Maďarska na úkor Rumunska v Sedmohradsku.

2. Presadiť medzinárodné zaviazanie susedov na poskytnutie menšinových práv a medzinárodné garantovanie týchto práv.

3. Zabezpečiť zotrvanie celej maďarskej štatistickej menšiny na južnom pohraničí Československa. Teda dezavovanie reslovakizačnej akcie a medzinárodné uznanie práva miešať sa do našich vnútorných opatrení."[5]

V oficiálnom prejave maďarského ministra zahraničných vecí Győngyősiho na Parížskej mierovej konferencii dňa 14.08.1946 z hľadiska Rumunska výslovne uviedol: "...Požadujeme navrátenie 22 000 kilometrov štvorcových..." a demagogicky konštatoval, že "Československo, popierajúc princípy ľudskosti, vysídlilo tisíce Maďarov za hranice...".

Pri nespornej prepojenosti medzinárodnopolitických, bilaterálnych a vnútroštátnych aspektov vývoja a postavenia Česko-Slovenska v roku 1946 musíme uviesť podstatné udalostí 
a súvislosti, ktoré charakterizovali pozíciu Česko-Slovenska na parížskej mierovej konferencií. Rozhodujúcu úlohu tu mali vyvíjajúce sa bilaterálne vzťahy Česko-Slovenska a Maďarska a hlavne narastajúci sovietsky vplyv v strednej Európe. V česko-slovensko - maďarskom protokole ("Protokol o prvej etape rokovaní o vyriešení otázky maďarského obyvateľstva v Československu a slovenského a českého obyvateľstva v Maďarsku") 
z 27. februára 1946 bola stanovená česko-slovenská výhrada, že v prípade nedohody je tu možnosť jednostranných návrhov. To následne vyústilo v požiadavku jednostranného transferu časti maďarského obyvateľstva už obsiahnutú v komplexných česko-slovenských požiadavkách pre mierovú konferenciu z 27. apríla 1946 a schválených vládou 12. júla 1946. Dokonca pri SNR vznikla (výskumná) "Komisia pre výskum vlastivedných otázok" s úlohou pripravovať historické, geografické, jazykové, právne, hospodárske a vojenské podklady 
aj pre potreby česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii. Ešte uveďme, že oficiálna požiadavka na rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia vznikla z iniciatívy Národného výboru mesta Bratislavy z novembra 1945.

Podľa priameho účastníka medzinárodných rokovaní s Maďarskom D. M. Krna : 
"Dňa 27.februára 1946 uzavreli sme s Maďarskom zmluvu o výmene obyvateľstva. Táto zmluva neriešila celý problém. Maďarská vláda však akékoľvek ďalšie rokovanie odmietla, ba aj túto dobrovoľne uzavretú dvojstrannú zmluvu všemožne sabotovala. Preto sme konferencii v Paríži predložili amandmán, ako článok 4.B. navrhovanej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorý by vyslovil oprávnenie Československa transferovať (nútene odsunúť) zo svojho územia do Maďarska maximálne 200 000 etnických Maďarov a povinnosť Maďarska tento živel prijať a u seba umiestniť. Otázka transferu bola jedným z našich najväčších problémov v Paríži." Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila: "Maďarsko nám má vrátiť historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848. Akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii 
je zakázaný."[6]

Podľa českého historika K. Kaplana (v práci "Pravda o Československu 
1945-1948", Panoráma, s. 85-129, Praha: 1990) Česko-Slovensko sa v auguste 1945 pokúsilo vykladať závery Postupimskej konferencie, tak že sa vťahuje aj na maďarskú menšinu. Avšak napríklad Veľká Británia na takúto myšlienku reagovala nasledovne: "Odpovedala vyhýbavo, výslovne ju neodmietli, ale z rozhovorov..." vznikol dojem, že "není veľká vyhliadka na to, že by súhlas dali." Po maďarských voľbách v roku 1945 tiež USA zmenili postoje: "Američania, ktorí predtým súhlasili s výmenou obyvateľstva, štrnásť dní po voľbách poslali do Prahy nótu, v ktorej menili svoje stanovisko". Naopak pri rokovaniach česko-slovenskej delegácie v Moskve so Stalinom v júni 1945 bola podporená myšlienka odsunu maďarskej menšiny. Podľa slov V. Clementisa, ktoré zazneli na rokovaní česko-slovenskej vlády 
dňa 12. júna 1946, tak " s odsunom súhlasí Sovietsky zväz a Francúzsko. Veľká Británia chce vec opätovne zvážiť a USA sú proti nemu".

Dodajme, že Slovenská národná rada ešte dňa 4. 02. 1945 prijala Manifest, kde žiadala diferencovaný prístup k maďarskej menšine. Avšak podľa českého historika K. Kaplana 
(v už citovanom diele) 24.08.1945 odovzdalo Česko-Slovensko európskej komisii pre Nemecko Pamätný spis s požiadavkou odsunu Nemcov a Maďarov. Zdá sa, že ešte pred tým existovali neoficiálne dohody s niektorými sovietskymi predstaviteľmi o faktickom odsune Maďarov zo Slovenska .Narazilo to však údajne na neochotu maršala Vorošilova ako šéfa kontrolnej spojeneckej komisie v Maďarsku. O rok neskôr tesne pred otvorením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946, počas oficiálne návštevy česko-slovenskej delegácie na čele s predsedom vlády K. Gottwaldom v Moskve Sovietsky zväz dňa 25. júla 1946 oficiálne a jednoznačne podporil česko-slovenskú požiadavku na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva zo Slovenska prostredníctvom transferu, čo vyvolalo veľké sklamanie maďarskej vlády, ktorá taktiež intenzívne a dlhodobo lobovala v Sovietskom zväze a u jednotlivých sovietskych predstaviteľov. Takáto deklarovaná sovietska podpora, hlavne však všestranné prehĺbenie sovietskeho vplyvu a výrazne promoskovský česko-slovenský premiér spôsobil skôr nárast americkej rezervovanosti k česko-slovenským parížskym požiadavkám.[7]

Počas mierovej konferencie dochádzalo k početným maďarským snahám o ovplyvnenie postojov a lobovanie predovšetkým voči USA .[8]

Z hľadiska priebehu mierovej konferencie a pri príprave mierovej zmluvy s Maďarskom mala z jednotlivých komisii asi najdôležitejší význam politická a územná komisia pre Maďarsko, ktorá svoju činnosť vykonávala od 17. augusta 1946 do 2. októbra 1946, pričom sa zišla dvadsaťkrát a na jednotlivých zasadnutiach schvaľovala doplňujúce návrhy (zmeny) 
k zmluve. Členmi uvedenej komisie boli okrem iných za Česko-Slovensko Vladimír Clementis, predsedom komisie bol zástupca Juhoslávie a podpredsedom zástupca Austrálie.[9] Napriek tomu, že Česko-Slovensko nepresadilo na mierovej konferencii všetky svoje požiadavky, tak v prípade Maďarska rozdiel medzi predkonferenčnou ilúziou a pokonferenčnou realitou bol oveľa väčší.[10] Česko-Slovensko na mierovej konferencii v Paríži bolo len čiastočne úspešné, čo bolo aj vplyvom toho, že nepresvedčilo o všetkých svojich požiadavkách západné štáty, osobitne USA. Taktiež Česko-Slovensko nedostatočne ovplyvnilo počas mierovej konferencie vplyvné západné média a západnú verejnú mienku. Naopak veľkú lobistickú aktivitu z Maďarska vyvíjala nielen koaličná vláda (a jej jednotliví členovia, vrátane prozápadných maloroľníkov a promoskovských maďarských komunistov[11]), ale i maďarský kardinál J. Mindszenty.[12] V Maďarsku v tomto období boli vydané a v zahraničí distribuované mnohé cudzojazyčné účelové (propagandistické) publikácie v snahe nepriamo ovplyvniť vplyvné osobnosti, média a tak, i priebeh a výsledky konferencie. Ale dôležitý význam na priebeh a výsledky konferencie mala nakoniec skutočnosť, že Česko-Slovensko už v roku 1946 bolo stále viac pokladané na západe za "polosatelit" Moskvy 
(v záujmovej sovietskej sfére) ako za štát s poslednými stopami demokracie v strednej Európe. Tiež dôležitý, ale obmedzený význam zohral fakt, že Maďarsku sa pokúšalo čiastočne ovplyvniť niektorých členov (hlavne západných) delegácii priamo na konferencii[13] a aspoň mierne nakloniť si i časť západných médií počas mierovej konferencie. Tak ako 
v Česko-Slovensku fungovala v Maďarsku v roku 1946 koaličná vláda, ktorá počas mierovej konferencie sa snažila pozitívne prezentovať s pokusom vyvolávať na západe dojem, že jej ďalšia existencia s veľmi významným vládnym zastúpením nekomunistov ma zabrániť úplnému prevzatiu moci maďarskými komunistami (so Sovietsky zväzom), čo tiež malo závisieť od uspokojivých výsledkov mierovej konferencie pre Maďarsko.[14] 
Inak maďarský nekomunistický premiér Ferenc Nagy navštívil v mesiaci jún 1946 Spojené štáty americké ako prvý špičkový predstaviteľ stredoeurópskych štátov.[15] Obdobne maďarské delegácie navštívili Londýn a Paríž v snahe lobovať za maďarské požiadavky. Výsledkom rokovaní však bolo, že Maďarsko nebolo podporené západnými veľmocami v jeho územných požiadavkách voči susedom, ani pri ochrane maďarských menšín, ale určitú obmedzenú podporu našlo v transferovej problematike.

Podľa Jana Stránského, českého národného socialistu: Česko-slovensku "parížska konferencia a konferencia zahraničných ministrov priniesla mnoho úspechov, ale i mnoho neúspechov. 
Ja sám som bol jedným z delegátov, ktorých vyslala do Paríža náš Národný front. Pretože som v tejto svojej funkcii mal príležitosť vidieť zblízka tak rokovanie konferencie, tak taktiež prácu našej úradnej delegácie, považujem priamo za svoju povinnosť konštatovať 
s presvedčením, že za danej medzinárodnej politickej situácie a v atmosfére, v ktorej rokovanie prebiehalo, mohli naši zástupcovia na konferencii ťažko presadiť viac, než čo presadili."[16]

Slovenský demokrat Fedor Hodža (počas parlamentnej rozpravy, kde tlmočil postoje Demokratickej strany) k výsledkom a priebehu parížskej mierovej konferencii uviedol, 
že "účasť zástupcov politických strán, i keď azda nepriniesla zvláštneho prínosu pre vlastné práce našej delegácie, iste nebola bez významu, a hlbšie zazretie do zákulisia zahranične politických vzťahov, ako i osobné styky a vzťahy tam nadviazané iste prispeli k orientácii našich zástupcov politických strán v zahraničnej politike. Pán štátny tajomník (Clementis, pozn. B. Č) sa zmienil vo svojom výklade o tom, že časť svetovej tlače - a ja dodávam, 
i svetovej verejnosti - naše stanoviská a náš postup na parížskej konferencii často označovali výrazom satelizmus (zdôraznil B. Č.). Chcem však rozlišovať. U našich vedúcich politických činiteľov na konferencii ich postoj, ich vystúpenie a zásadná línia boli dôstojné a získali autoritu pre naše zastúpenie na konferencii. Avšak v okolí našej delegácie v nižších funkciách, najmä spravodajských a informačných, sa tvorila atmosféra, ktorá často bola na ťarchu práce, ktorú vykonávali naši zodpovední zástupcovia, a táto bola nemalým dôvodom 
k tomu, že naša delegácia na konferencii v Paríži bola časťou nám nepriaznivej svetovej verejnosti pokladaná za delegáciu štátu, ktorý nie je vo svojej zahraničnej politike celkom nezávislý"[17](zdôraznil B. Č. ).

Ladislav Novomeský ako zástupca KSS v rozprave v Ústavodarnom Národnom zhromaždení k výsledkom mierovej konferencie zdôraznil: "Ani Američania, ani Angličania, ktorí odporovali našej požiadavke odsťahovať od nás Maďarov, nepožadovali, ako na to maďarskí predstavitelia naliehali, menšinové právo pre nich, naopak, namiesto transferu doporučovali asimiláciu. Je teda počiatkom popierania samotných mierových zmlúv i ducha parížskej konferencie, že sa Maďarsko pokúša mariť ich uzavretia, ba dokonca vymáhať menšinové práva pre Maďarov v Československu. A tu treba zdôrazniť, že menšinové práva nie sú po druhej svetovej vojne požiadavkou ľudskosti a vyspelejšej konštrukcie politického života, ako sa to s maďarskej strany predstiera, ale vo svojich konzekvenciách požiadavkou v podstate revizionistickou. Menšinové práva pre Maďarov v Československu dnes nevyhnutelne znamenajú pokus o rozkúskovanie Československa zajtra. Menšinové práva sú dnes len iným menom pre snahy o expanziu územnú."[18]

Ak historicky zhrnieme početný stav slovenskej menšiny v Maďarsku v rokoch 1918 
až 1946-1947 tak dospejeme k nasledovným záverom. Ešte podľa E. Beneša na parížskej mierovej konferencii v roku 1919 malo byť na území Maďarska 630 tisíc Slovákov (Conférence de la paix 1919-1920. Recueil des actes de la conference. Partie IV. Paris 1923, s. 30). Z hľadiska mierovej konferencie po skončení druhej svetovej vojne, tak na území Maďarska "dostaneme sa pre r.1946 k číslu najmenej pol milióna Slovákov" (DEÁK L.: Poznámky k demografii Slovákov v Maďarsku. Budapešť, Celoštátna cudzojazyčná knižnica, SME, kultúrno-spoločenský štvrťročník, č.14-15, s.88).

Pokiaľ v stručnosti zhrnieme jednotlivé ustanovenia mierovej zmluvy s Maďarskom 
vo finálnom návrhu parížskej mierovej konferencie z roku 1946, tak musíme uviesť, že sa skladala sa z úvodu (preambuly) a zo 42 článkov a 6 príloh [19].

V samotnom návrhu mierovej zmluve a to v jej úvode (preambule) sa uvádzalo, 
že zmluvnými stranami sú "mocnosti spojené a združené", t. j. štáty, ktoré boli vo vojnovom stave s Maďarskom a bojovali vojenskými silami proti nepriateľským štátom ako členovia protihitlerovskej koalície. Na druhej strane tu bolo Maďarsko ako súčasť bývalej hitlerovskej koalície s jeho osobitným podielom zodpovednosti na vzniku a priebehu druhej svetovej vojny. Česko-Slovensko iniciatívne navrhovalo sprísnenie a spresnenie formulácie preambuly o zodpovednosti Maďarska za vznik a priebeh druhej svetovej vojny o niečo "prísnejšou" formou ako to bolo v mierových zmluvách napríklad s Rumunskom a Bulharskom. Naopak Maďarsko navrhovalo "zmiernenie" pôvodných formulácii v preambule. Konečným výsledkom bolo nakoniec ponechanie pôvodného znenia preambuly mierovou konferenciou.

Parížska mierová zmluva v článku 1 (v časti I. venovanej hraniciam Maďarska)vyhlásila rozhodnutia Viedenskej arbitráže zo dňa 2. novembra 1938 a 30. septembra 1940 za nulitné. Stanovila, že hranice Maďarska s Rakúskom, Juhosláviou a Rumunskom zostanú rovnaké ako boli dňa 1. januára 1938. Nakoniec po nemalých diskusiách boli v podstate akceptované česko-slovenské požiadavky, ktoré mali "dôslednejšie" definovať "nulitu" Viedenskej arbitráže a hlavne jednoznačnejšie právne dôsledky nulity.

Zmluva tiež vymedzila podrobne hranice Maďarska voči Československu, ktoré sa zmenili oproti stavu z 1. januára 1939 tak, že Maďarsko odstúpilo Česko-Slovensku obce Rusovce, Jarovce a Čunovo ako súčasť rozšíreného bratislavského predmostia na pravom brehu Dunaja. Tu došlo ku kompromisnému vyriešeniu územného sporu medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, kde pôvodne Česko-Slovensko požadovalo širšie bratislavské predmostie
s 5 obcami, vrátane dnešných maďarských obcí Rajka a Bezenye. Územnú problematiku rozšírenia tzv. Bratislavského predmostia posudzovala špeciálne pre uvedený prípad vytvorená subkomisia, ktorá mala celkovo 5 zasadnutí. Dňa 28. septembra 1946 dospela subkomisia k definitívnemu odporúčaniu pričleniť tri obce k Česko-Slovensku. Nakoniec výsledné kompromisné územné riešenie s pripojením 3 obcí z pôvodne požadovaných 5 obcí bolo v súlade s pôvodným americkým návrhom.

Podľa maďarskej historickej literatúry boli kuloárne snahy spojiť otázku jednostranného, 
ale čiastočného vysídlenia Maďarov (transferu) s česko-slovenskými územnými kompenzáciami v prospech Maďarska, tak, že "Masaryk a niektorí českí predstavitelia by boli skutočne ochotní situáciu riešiť takto, avšak Slováci - vrátane Clementisa, Slávika 
a Krna - o tom nechcú ani počuť. Túto správu potvrdzuje americký dokument zo 4. augusta (1946, pozn. B. Č.)...podáva hlásenie o dôvernom rozhovore s Masarykom o tejto záležitosti."[20] (pozri tiež odkaz č. 22 a 23, pozn. B. Č.).

Po pravde treba dodať, že takéto spojenie transferového problému s údajnými územnými česko-slovenskými kompenzáciami v prospech Maďarska mohlo znamenať, že značná časť odsunutých maďarských obyvateľov by sa odsunula aj s príslušným slovenským územím 
do Maďarska.[21] Teda transfer obyvateľstva by v podstate nahradil transfer územia. Podľa amerického tajného memoranda - "United States Delegation Memorandum"[22] datovanom v Paríži 18. augusta 1946 prebehli k uvedeným témam rokovania medzi prezidentom 
E. Benešom a bývalým maďarským prezidentom M. Károlyim v Prahe a rozhovory
J. Masaryka s maďarským veľvyslancom vo Francúzsku P. Auerom a ďalšími ohľadne možných územných kompenzácii. Snahy o dosiahnutie česko-slovensko - maďarskej územno-transferovej "dohody" narazili v česko-slovenskom prostredí na slovenský odpor, hlavne V. Clementisa (s "tichou" podporou špičiek slovenských politických strán, ktorí si uvedomovali drastický dopad územných ústupkov na slovenské záujmy a slovenskú verejnú mienku - voličov). Skryte avizovaná, ale s odstupom času nepochybne preukázaná ochota
k územným kompenzáciám so slovenským územím zo strany časti českého (hlavne prozápadného) politického prostredia však nepriamo, fakticky oslabili teoretické možnosti presadenia jednostranného transferu u západných mocností. Takéto čiastočne ústretové postoje ministra zahraničných vecí J. Masaryka k niektorým maďarským návrhom sú tiež dokumentované i v americkom tajnom memorande "Memorandum by the Acting Chief 
of the Division of Southern European Affairs (Reber)" zo 4. augusta 1946. [23] Dokonca americká diplomacia (pozri uvádzané americké dokumenty, pozn. B.Č.) si uvedomovala určitú vnútornú (doslova česko-slovenskú) nejednotnosť v postojoch k riešeniu maďarskej otázky na mierovej konferencii. Popravde však osobná ústretovosť J. Masaryka mala svoje hranice v tom, že politicky nehodlal ísť v rokovaniach do reálnych územných kompenzácii 
za transfer bez súhlasu Slováka Clementisa. Oficiálne Masaryk s Clementisom vystupovali 
na konferencii jednotne, ale s odkazmi od Masaryka pre partnerov počas neoficiálnych rokovaní typu presvedčte Clementisa ("But it is not me you should try to persuade, but Clementis", Kertesz, c. d., s.188, pozn. B. Č.).

Mierová zmluva v článku2 (v časti II. venované politickým klauzulám) ukladala Maďarsku povinnosť poskytovať ľudské práva všetkým svojim obyvateľom na území Maďarska bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo a prispôsobiť tejto zásade maďarské zákonodarstvo. V dôležitom článku 4 sa Maďarsko zaviazalo, že nepripustí trvanie a činnosť organizácií, šíriacich propagandu namierenú proti Spojeným národom, ani takých organizácií, ktorých cieľom by bolo pozbaviť ľud jeho demokratických práv. Boli tu tiež ustanovenia Parížskej mierovej zmluvy o rozpustení a zákaze organizácií fašistického typu či politických, vojenských alebo polovojenských organizácii, a tiež všetkých organizácií v Maďarsku šíriacich propagandu nepriateľskú proti niektorému zo štátov (združených v Spojených národov), vrátane Česko-Slovenska. K doplneniu návrhu textu zmluvy došlo z hlavne 
z iniciatívy Česko-Slovenska na mierovej konferencii. Podľa česko-slovenského návrhu (amandmán č. 4) bolo v zmluve akceptované výslovné uvedenie zákazu (otvorenej alebo skrytej) revizionistickej propagandy v Maďarsku. Takéto iniciatívne a zásadové česko-slovenské stanovisko bolo pregnantne zdôvodňované na mierovej konferencii predovšetkým Vladimírom Clementisom.[24]

Územná a politická komisia pre Maďarsko dňa 3. októbra 1946 definitívne schválila povinné bilaterálne rokovanie Česko-Slovenska a Maďarska ako "náhradu" za predtým požadovaný transfer. Takto bol formálne urobený koniec česko-slovenskej idei jednostranného transferu na mierovej konferencii. V tejto súvislosti bol článok 5 zaradený do Parížskej mierovej zmluvy s Maďarskom na základe nového pozmeňovacieho návrhu Nového Zélandu z 2. 10. 1946. V uvedenom článku bola medzinárodnoprávne uložená povinnosť Maďarsku, aby do šesť mesiacov začalo rokovanie s Česko-Slovenskom o dohode ohľadom riešenia problému maďarského obyvateľstva v Československu. Pokiaľ by však rokovanie neviedlo k dohode, tak Česko-Slovensko bolo oprávnené predložiť otázku na konečné riešenie Rade zahraničných ministrov. V tomto smere, však sa jednalo o zjavný česko-slovenský neúspech, nakoľko pôvodné návrhy Česko-Slovenska na čiastočný transfer obyvateľstva neboli akceptované pre odpor častí západných veľmocí. Navyše čiastočne zo strany západných mocností bola na konferencii určitá tendencia pokúsiť sa spojiť uvedenú transferovú problematiku s územnými česko-slovenskými požiadavkami pri Bratislave a riešiť tieto otázky v akomsi jednom "balíku". Na druhej strane budúce riešenie maďarskej problematiky na Slovensku s československo-maďarskou dohodou podľa záverov mierovej konferencie, však vyžadovala (a to nereálne) spoločný súhlas oboch protichodných strán, čo bol nesporne maďarským úspechom na Parížskej mierovej konferencii z roku 1946. Nie príliš nadšený súhlas Česko-Slovenska s uvedeným "netransferovým" bilaterárnym riešením vychádzal z poznania, že česko-slovenská transferová požiadavka opätovne narazí na negatívne postoje, ktoré mali Spojené štáty americké a Veľká Británia. Taktiež teoreticky hrozilo riziko v prípade česko-slovenského odmietnutia riešenia aktuálnej situácie na konferencii formou bilaterálnych rokovaní s Maďarskom, že môžu (a nemusia) byť spätne prehodnotené predbežné závery mierovej konferencie o rozšírení tzv. Bratislavského predmostia. Na druhej strane lavírovanie mnohých delegácii mohlo teoreticky - opačne spôsobiť 2/3 podporu česko-slovenského návrhu, čo by vyvolalo tlak na USA a na konečnú akceptáciu transferového návrhu.[25] Vzhľadom na narastajúci sovietsky vplyv na politiku Česko-Slovenska a Maďarska však nemal ani Sovietsky zväz už vážny záujem na reálnej podpore takýchto česko-slovenských požiadaviek. (Bolo by potrebné začať v tomto smere výskum v ruských archívoch, pozn. B. Č.).

V ďaľších častiach mierovej zmluvy s Maďarskom sa v intenciách predchádzajúcich vyhlásení veľmocí o vojnových zločinoch na Moskovskej konferencii, Jaltskej (Krymskej) konferencii a Postupimskej (Berlínskej) konferencia uložila Maďarsku povinnosť súčinnosti pri zisťovaniach a súdení vojnových zločincov a osôb, ktoré sa dopustili porušenia zákonov svojej krajiny zradou alebo spoluprácou s nepriateľom (článok 6).

V ustanoveniach mierovej zmluvy v článku 7 Maďarsko uznalo mierové zmluvy 
s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom a Fínskom. Tiež sa likvidovali dôsledky vojny 
vo vzťahu k Rakúsku, Nemecku a Japonsku. Zároveň sa zmluvne stanovilo ukončenie vojnového stavu medzi Maďarskom a Rumunskom (článok 8). Každý štát ako súčasť mocností spojených a združených (vrátane Česko-Slovenska) mal možnosť (podľa článku 10), aby notifikáciou zachoval v určenej lehote, alebo opäť uviedol v účinnosť obojstranné predvojnové zmluvy s Maďarskom, ale len na tých ktorých mal záujem. Dôležitým ustanovením mierovej zmluvy s Maďarskom bol článok11, ktorý navrhlo Česko-Slovensko spoločne s Juhosláviou, ktorým bola uložená Maďarsku medzinárodnoprávna povinnosť, 
aby vydalo obom štátom archívy a iné historické a umelecké predmety patriace ako súčasť ich kultúrneho dedičstva. Pôvodne boli česko-slovenské požiadavky na vrátenie kultúrneho dedičstva v Maďarsku obsiahnuté v amandmáne č. 10 a tiež v osobitnom juhoslovanskom amandmáne.[26] Treba dodať, že schválené špeciálne ustanovenie o vrátení kultúrneho dedičstva z Maďarska bolo v zmluve nad rámec všeobecných reštitučných a reparačných ustanovení.

V časti III. mierovej zmluvy boli riešené vojenské ustanovenia. Maďarsku bol stanovený celkový počet 65 000 osôb v ozbrojených silách. Bol to úhrnný početný strop všetkých ozbrojených pozemných, vzdušných, riečnych, protilietadlových a pohraničných síl, počítajúc do toho veliaci personál bojových jednotiek a služieb. Aj vojenský výcvik nad uvedený početný limit bol zakázaný. Zároveň Maďarsko, ktorého armáda mala mať výslovne len obranný charakter mohlo mať maximálne 90 vojenských lietadiel (z toho najviac 70 bojových lietadiel) a so zákazom bombardovacích lietadiel. Tiež napríklad článok 15 zakázal Maďarsku držbu, výrobu a výskum atómových zbraní, ako aj samohybných a riadených striel (vrátane rakiet a zariadení na odpaľovanie takýchto striel). Podľa článku 20 bola stanovená doba platnosti vojenských ustanovení mierovej zmluvy s tým, že prípadné vojenské záväzky sa mohli zrušiť alebo čiastočne pozmeniť iba dohodou medzi mocnosťami spojenými a združenými (vrátane Česko-Slovenska) a Maďarskom. Obdobne v prípade, že sa Maďarsko stane členom Organizácie Spojených národov s prípadnou dohodou medzi Radou bezpečnosti OSN a Maďarskom.

Ďaľšie posilňovanie sovietskeho mocenského vplyvu v Maďarsku, Česko-Slovensku 
a v iných stredoeurópskych štátov po roku 1946 znamenalo ich rýchle dotvorenie na plnohodnotných sovietskych satelitov. Súbežné spustenie tzv. "železnej opony" tiež, znamenalo, že obmedzujúce vojenské klauzuly vo vzťahu k Maďarsku stratili v novej bipolárnej medzinárodnopolitickej a vojenskej situácii na reálnom význame.

Zmluva sa venovala v časti V. reparáciam a reštitúciam (presnejšie v článku 23 mierovej zmluvy). Maďarsko sa zaviazalo odškodniť Sovietsky zväz, Česko-Slovensko a Juhosláviu za škody, ktoré tieto tri štáty utrpeli v dôsledku vojnových operácií a obsadenia územia a to úhrnnou čiastku 300 miliónov dolárov. Z uvedenej čiastky malo 200 miliónov dolárov pripadnúť Sovietskemu zväzu. Česko-Slovensko malo dostať 30 miliónov a Juhoslávia 
70 miliónov dolárov. Inak rozsah česko-slovenského podielu na maďarských reparáciách bol stanovený česko-slovensko - maďarskou dohodou zo dňa 6. apríla 1946 vo veci reparačných dodávok v zmysle článku 12 dohody o prímerí. V priebehu konferencie navrhovala napríklad delegácia Spojených štátov amerických zníženie rozsahu reparácii na 200 miliónov dolárov, čo nakoniec nebolo mierovou konferenciou akceptované.

Taktiež sa Maďarsku uložilo podľa článku 24mierovej zmluvyprijať zásadu vyhlásenia Spojených národov z 5. januára 1943, čo bolo inak štandardné ustanovenie vtedajších mierových zmlúv.

Vo vzťahu k reštitúciam mierová zmluva stanovila všeobecná reštitučná povinnosť na presne zistiteľný majetok, ktorý bol odvlečený z územia niektorého zo štátov - členov Spojených národov (vrátane Česko-Slovenska) násilím alebo donútením. Tiež sem spadali prípady postupu "quasi legálneho" a to bez ohľadu na prípadné ďalšie prevody, ktoré sa uskutočnili 
v Maďarsku s týmto majetkom. Pokiaľ sa nedal odvlečený predmet identifikovať, zostal iba nárok na náhradu, ktorá bola všeobecne zahrnutá v celkovej reparačnej čiastke vo výške 
30 miliónov dolárov. Výnimka z uvedenej zásady nastala iba vtedy, ak išlo o predmety umeleckej, historickej alebo archeologickej ceny. V prípade, že takýto predmet (a jeho identita) nemohla byť zistená, tak Maďarsko bolo povinné nahradiť takéto predmety inými predmetmi v približne rovnakej hodnote. Samozrejme pokiaľ to bolo možné zadovážiť 
v Maďarsku. Bolo tiež stanovené interpretačné pravidlo, že zistiť priamo odvlečený majetok 
a preukázať vlastníctvo pripadá vláde, dožadujúcej sa vrátenia. Naproti tomu bola maďarská vláda vždy povinná dokázať, že majetok nebol odvlečený do Maďarska násilím alebo donútením. Navyše článok 25zmluvystanovil, že zrušenie viedenskej arbitráže 
z 2. novembra 1938 má okrem rámca všeobecnej reštitučnej povinnosti (vyslovenej 
v predchádzajúcom článku) navyše znamenať zrušenie všetkých dohôd a zákonných dôsledkov vyplývajúcich z Viedenskej arbitráže. Týkalo sa to peňažníctva, verejného 
a súkromného poistenia, tiež vrátenia železničného a dopravného materiálu (prostriedkov), ktoré boli odovzdané podľa zápisu z 22. mája 1940. Dodajme, že uvedené ustanovenie znamenalo, že všetky prevody bankových obchodov, prémiových rezerv, súkromných 
a verejných poisťovní boli neplatné a Maďarsko bolo povinné tieto hodnoty vrátiť. To platilo tiež vo vzťahu k železničnému a dopravnému materiálu (prostriedkom), ktoré boli odovzdané v minulosti Maďarsku na južnom území Slovenska obsadenom Maďarskom. Vykonávanie týchto ustanovení sa malo uskutočniť obojstrannými dohodami do šiestich mesiacov odo dňa, 
keď zmluva nadobudla účinnosť. Predmetný článok bol zahrnutý do mierovej zmluvy na základe osobitného doplňovacieho návrhu predloženého česko-slovenskou mierovou delegáciou v Paríži, nakoľko jeho prijatie znamená aspoň čiastočné napravenie hmotných krívd, spáchaných Viedenskou arbitrážou.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 sa v časti VI. (Hospodárske klauzuly) venovala aj hospodárskym otázkam. Na základe návrhu Česko-Slovenska museli byť zrušené všetky opatrenia maďarskej vlády obmedzujúce právo voľného nakladania s týmito majetkovými právami. Bola stanovená neplatnosť na všetky majetkové prevody, ktoré boli uskutočnené za vojny a to násilím alebo z donútenia. Toto sa vzťahovalo aj na všetky prevody, ku ktorým došlo po 2. novembri 1938, alebo z donútenia alebo v dôsledku diskriminačných opatrení maďarskej vlády alebo jej orgánoch na území pripojenom k Maďarsku. Bola to cesta k náprave hospodárskych a finančných následkov Viedenskej arbitráže. Ak majetok alebo práva a záujmy nemohli byť maďarskou vládou reštituované, tak Maďarsko sa zaviazalo poskytnúť náhradu vo výške dvoch tretín hodnoty. Obdobný reštitučný nárok mali česko-slovenské fyzické a právnické osoby. Ďalej mierová zmluva v článku 27 rušila všetky sekvestračné, konfiškačné a kontrolné opatrenia týkajúce 
sa majetku, práv alebo záujmov, ktoré boli uložené osobám fyzickým alebo právnickým, ktoré podliehali vtedajšej maďarskej právomoci, a to z dôvodov rasových alebo náboženských. Zároveň bola Maďarsku uložená povinnosť vrátenia alebo poskytnutia primeranej náhrady.Navyše článok 29 zmluvypriznával Česko-Slovensku právo likvidovať majetok maďarského štátu a maďarských príslušníkov, nachádzajúci sa na jeho území s určitým obmedzením 
do výšky pohľadávok, ktoré česko-slovenský štát alebo jeho príslušníci mali proti maďarskému štátu alebo jeho príslušníkom. V prípade, že maďarský majetok prevyšoval súhrn takýchto nárokov musel byť vrátený. Ak bola vykonaná už likvidácia, musel byť vrátený likvidačný prebytok. Toto likvidačné právo mohlo byť uplatňované len podľa vnútorného česko-slovenského zákonodarstva. Maďarský štát bol povinný odškodniť svojich príslušníkov poškodených uplatňovaním likvidačného práva s tým, že voči Česko-Slovensku nemálo Maďarsko iných nárokov ako tie, ktoré mu poskytovalo česko-slovenské vnútorné zákonodarstvo.

Maďarsko sa zrieklo menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov proti mocnostiam spojeným a združeným (vrátane Česko-Slovenska), ktoré vznikli z vojny, alebo v dôsledku vojnového stavu v Európe po 1. septembri 1939.

Záverom sa mierová zmluva s Maďarskom v časti VII. venovala problematike Dunaja a v článku VIII. záverečným ustanoveniam mierovej zmluvy. Z hľadiska riešenia problematiky Dunaja nenastala na mierovej konferencii zásadná zhoda, nakoľko západné mocnosti žiadali medzinárodnoprávnu úpravu dunajskej problematiky a to pod plnou medzinárodnou kontrolou. Takto bolo presadzované plné zmedzinárodnenie plavby 
na Dunaji s dozorným vplyvom aj štátov, ktorými Dunaj nepretekal. Sovietsky prístup spolu s postojmi jeho vtedajších a budúcich satelitov preferoval, aby otázka Dunaja bola riešená výhradne štátmi, ktorými Dunaj preteká. Takto sa otázka Dunaja stala spolu hlavne s otázkou budúcnosti "slobodného územia" a prístavu Terst a osudom bývalých talianskych kolónii jednou z najkontroverznejších tém pri príprave mierových zmlúv v rámci parížskej mierovej konferencie v roku 1946.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom v článku 42 stanovila, že uloženie ratifikačných listín sa vykoná v Moskve pri sovietskej vláde resp. na sovietskom ministerstve zahraničia. 
Po ratifikácii mierovej zmluvy troma veľmocami (USA, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie), došlo k uloženiu ratifikačných listín uvedených troch veľmocí v Moskve a tým nadobudla mierová zmluva s Maďarskom medzinárodnoprávnu účinnosť, čo sa stalo dňa 15.septembra 1947. V prípade neskoršieho uloženia ratifikačnej listiny jednotlivého štátu v Moskve, tak mierová zmluva s Maďarskom pre daný štát stanovila účinnosti až dňom uloženia príslušnej ratifikačnej listiny u vlády Sovietskeho zväzu. To bol aj prípad Česko-Slovenska, ktoré schválilo mierovú zmluvu až na parlamentnom rokovaní dňa 
14. októbra 1947 a v uvedený deň bola aj uložená ratifikačná listina (podpísaná prezidentom Benešom a štátnym tajomníkom MZV Clementisom) na sovietskej vláde v Moskve. Dodajme, že dňa 15. októbra 1947 reálne prevzalo Česko-Slovensko od Maďarska obce Rusovce, Jarovce a Čunovo. Z dnešného pohľadu možno pokladať za skôr úsmevnú raritu (tajný americký) telegram z Maďarska adresovaný americkej delegácii v Paríži obsahujúci údaje o maďarskom proteste proti návrhu pripojiť obce pri Bratislave 
k Česko-Slovensku s tým, že sa takto z územia Bratislavy stane sovietsky "Európsky Gibraltár".[27]

Na spresnenie celkového vývoja v roku 1946 uveďme, že záverečné plenárne zasadnutie parížskej mierovej konferencie sa uskutočnilo v Luxemburskom paláci dňa 15. októbra 1946 pod predsedníctvom dr. Quo zástupcu Číny. Uvedené 48. plenárne zasadnutie mierovej konferencie bolo oficiálnym ukončením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946. 
Avšak konečné slovo k samotným záverom parížskej mierovej konferencie a k dohodnutým ustanoveniam mierovej zmluvy s Maďarskom (a tiež s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom a Fínskom) mali veľmoci. Texty mierových zmlúv, ktoré mali byť predložené účastníkom na oficiálny podpis musela ešte odsúhlasiť Rada zahraničných ministrov,
ktorá prerokovala a definitívne schválila všetky mierové zmluvy na svojom zasadnutí v New Yorku v hoteli Waldorf Astoria v dňoch 4. 11. 1946 - 12. 12. 1946.

2. Schvaľovanie mierovej zmluvy v Česko-Slovensku v roku 1947.

Rok 1947 bol ešte posledným rokom stále viac "limitovanej demokracie" v Česko-Slovensku. Preto je podnetné venovať pozornosť ešte "predfebruárovým" dokumentom (hlavne dôvodovým správam) vypracovaným česko-slovenskou exekutívou a následne prerokovaným v parlamente v roku 1947. Tiež sporadické vystúpenia poslancov parlamentu v rámci plenárnej rozpravy z roku 1947 spravidla nevyjadrovali len osobné názory poslanca, 
ale prezentovali stanoviska svojich politických strán. Tieto materiály majú svoju historickú 
a vypovedaciu hodnotu i dnes.

Ústavodarné Národné zhromaždenie prerokovalo (ako tlač č.713) vládny návrh zákona 
o opatreniach k vykonaniu československo-maďarské dohody o výmene obyvateľstva, ktoré vláda schválila 24. júna 1947. Vládny návrh zákona mal vytvoriť legislatívny rámec pre vykonanie dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva zo dňa 
27. februára 1946, ktorá bola publikovaná pod č. 145/1946 Zb., ako aj rozhodnutí zmiešanej komisie (podľa článku X. tejto dohody), vrátane nakladania s majetkom a poskytovaniu náhrad (podľa článkov VI. a VII. dohody). Zákon bol schválený v parlamente dňa 
14. júla 1947 a bol publikovaný pod č. 148/1947 Zb. s účinnosťou od 20. 8. 1947.

Dňa 11. júla 1947 Klub poslancov Demokratickej strany v Ústavodarnom Národnom zhromaždení prostredníctvom parlamentnej rozpravy konštatoval rozpor návrhu zákona o opatreniach...s platným právnym stavom na Slovensku, porušenie legislatívnych pravidiel a obmedzenie právomoci povereníka pôdohospodárstva, ktorým bol zástupca Demokratickej strany.[28] (Nová celoštátna legislatíva vlastne novelizovala právne predpisy vydané SNR, tým fakticky upevňovala pozície pražského centra a na Slovensku a posilňovala pozície KSS
na úkor Demokratickej strany. Napríklad pri konfiškovaní pôdohospodárskeho majetku 
sa presunuli právomoci z povereníka pôdohospodárstva na predsedu Osídľovacieho úradu, 
pozn. B. Č. ).

Treba ešte na vysvetlenie dodať, že podľa Protokolu zo dňa 27. februára 1946 sa česko-slovenská vláda zaviazala, že bude predbežne suspendovať konfiškáciu majetku osôb maďarskej národnosti, ktoré sa proti československej republike neprevinili. Treba objektívne uviesť, že dovtedajší konfiškačný postup na Slovensku bol administratívne náročný a reálne v praxi prebiehal veľmi pomaly.[29]

Podľa Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom zo dňa 
27. februára 1946 (č. 145/1946 Zb.) a vzhľadom na záväzky, ktoré československá vláda 
v súvislosti s touto Dohodou prevzala (Protokol zo dňa 27. februára 1946, Výmenný list 
zo dňa 27. februára 1946 číslo V., ) nebolo možné konfiškovať majetok resp. bolo nutné predbežne suspendovať konfiškáciu majetku fyzických osôb maďarskej národnosti. Podľa 
čl. V. Dohody mohli byť v rámci výmeny obyvateľstva zaradené len tie osoby maďarskej národnosti, ktoré stratili československé štátne občianstvo podľa príslušného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb.[30] a mali stále bydlisko na území Československej republiky. Podľa dodatku k čl. V. Dohody do celkového počtu výmeny obyvateľstva mali byť zahrnuté z osôb maďarskej národnosti aj tie osoby maďarskej národnosti, ktoré sa 
do dňa 27. februára 1946 presťahovali alebo mali byť presťahované do Maďarska 
a nedopustili sa trestných činov podľa § 1 až § 5 nariadenia SNR č. 33/45 Zb. n. SNR. Zároveň sa započítavali do počtov - výmeny aj tie osoby maďarskej národnosti, ktoré 
do dňa27. februára 1946 boli presťahované, alebo sa presťahovali do Maďarska, pokiaľ boli obvinené z trestných činov (podľa § 1 - § 5) nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR. V tejto súvislosti sa však museli takéto osoby dostaviť pred československé súdy a museli byť oslobodené. Vzhľadom na to, že čl. V. Dohody sa vzťahoval na osoby, ktoré stratili 
čsl. štátne občianstvo podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33/45 Zb., tak sa v danom prípade vzťahoval dodatok čl. V. Dohody a to len na osoby, ktoré stratili čsl. štátne občianstvo podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33/45 Zb. Legislatíva riešila situáciu pri majetku osôb maďarskej národnosti, ktorí si zo sebou neodniesli svoje hnuteľné veci pričom títo opustili Česko-Slovensko od znovuzriadení česko-slovenskej správy a to až do dňa podpisu Dohody (27. februára 1946). V uvedených prípadoch sa mohli takéto osoby vrátiť pre tieto veci do svojho predošlého bydliska a to bez ohľadu na to, či spadali pod ustanovenia tejto Dohody alebo nie. Avšak s výnimkou osôb spadajúcich pod ustanovenia § 1 až § 4 nariadenia SNR zo dňa 15. mája 1945 č. 33/45 Zb. n. SNR. Samotné podrobnosti postupov boli upravené rozhodnutím Zmiešanej komisie číslo 6, i keď aj tam vznikli určité výkladové rozpory. Takto tiež nemohli byť ani konfiškované hnuteľné veci osôb maďarskej národnosti, ktoré opustili územie Česko-Slovenska po znovuzriadení česko-slovenskej správy a to až 
do 27. februára 1946, pokiaľ sa nedopustili trestných činov podľa § 1 - § 4 nariadenia SNR 
č. 33/1945 Zb. n. SNR a to bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Sem spadali dokonca i takzvaní "anyáši", ktorí sa usadili na území Česko-Slovenskom po 2. novembri 1938, aj v prípade, že sa na nich Dohoda o výmene obyvateľstva nevzťahovala (pozri čl. XII. Dohody). Naopak nehnuteľné veci (majetky) týchto osôb sa mohli konfiškovať, pokiaľ ich podľa dodatku k čl. V. Dohody nepovažovali za osoby, ktoré sa mali započítať do počtu osôb v rámci výmeny podľa čl. V. Dohody. Podstatnou skutočnosťou bol ten fakt, že sa nekonfiškoval majetok pre príslušnosť k maďarskej národnosti na podklade kolektívnej zodpovednosti, 
ale pre konkrétne skutky, činy a (ne)konania príslušnej fyzickej osoby bez ohľadu na jej národnosť a štátnu príslušnosť.

V zmysle dôvodovej správy k zákonu o opatreniach..., tak "hlavným účelom osnovy 
je umožniť transformovanie všetkých medzinárodných dohôd o československo-maďarskej výmene obyvateľstva do vnútroštátneho právneho poriadku. Z doterajších medzinárodných dohôd sem spadá predovšetkým dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946, č. 145 Zb."

Rozpory v kompetenciách medzí česko-slovenskou vládou a SNR a spory medzi KSS a Demokratickou stranou v orgánoch SNR sa prejavovali nezrovnalosťami a problémami 
aj pri samotnej realizácii presídlenia obyvateľstva.[31]

Dôvodová správa k zákonu o opatreniach...podrobne rekapitulovala česko-slovensko - maďarské rokovania. "Dohoda s dodatkom bola podpísaná v Budapešti dňa 27. februára 1946, československá vláda ju schválila dňa 5. apríla 1946, Dočasné Národné zhromaždenie s ňou vyslovilo súhlas dňa 12. apríla 1946 a prezident republiky ju ratifikoval dňa 14. apríla 1946. Medzinárodnú účinnosti nadobudla dňom výmeny ratifikačných listín, čo sa stalo dňa 
15. mája 1946. K bližšiemu vykonaniu dohody a dodatku k nej si vymenil štátny tajomník 
na ministerstve zahraničných vecí s maďarským ministrom zahraničných vecí podľa zmocnenia vlády zo dňa 27. februára 1946 6 listov a pri príležitosti výmeny ratifikačných listín dňa 15.mája 1946 boli si vymenené ďalšie 3 listy, týkajúce sa výkladu dohody". Ďalej dôvodová správa uvádzala: "K uľahčeniu vykonania dohody bola zriadená čsl. maďarská zmiešaná komisia (viď čl. X dohody), jej rozhodnutia sú zmluvné strany povinné vykonať 
(viď čl. XI, odst. 3 dohody). Tato zmiešaná komisia vydala doteraz 40 rozhodnutí..."[32] Podľa dôvodovej správe k uvedenej legislatíve boli pokladané za osoby presťahované do Maďarska (§ 2 ods. 3 zákona) osoby, ktoré sa podľa dohody zarátali do kvóty prisťahovalcov, kde sa však nezapočítavali osoby, ktoré sa dopustili trestných činov.

Zástupca Demokratickej strany Fedor Hodža v parlamentnej rozprave k mierovým zmluvám na jeseň 1947 uviedol: "Musíme s poľutovaním konštatovať, že Maďarsko i dnes kladie všemožné prekážky tomu, aby aspoň táto časť riešenia našich vzájomných otázok menšinových bola ukončená čo najrýchlejšie a zavŕšená s úspechom. Mám bohužiaľ i ten pocit, že i politické ohľady a azda i stranícko - politické ohľady nás donútili k tomu, aby sme prijali znovu opakované požiadavky maďarské na zníženie tempa výmeny obyvateľstva, takže je nebezpečie, že sa pretiahne ešte po dlhý rad mesiacov."[33]Zdá sa, že F. Hodža 
(a prostredníctvom jeho vystúpenia i Demokratická strana) narážali aj na zákulisné politické rokovania a tajné politické dohovory, ktoré pod sovietskym patronátom robili v utajení v rokoch 1946-1947 zástupcovia česko-slovenských a maďarských komunistov. Aktuálny stav vtedajšej česko-slovenskej demokracie a obmedzené možnosti slobodného vyjadrenia názorov dokonca i u poslancov na jeseň 1947 (v období útokov na DS, pozn. B.Č.) umožňoval len v náznakoch pomenovať podstatu problémov a to postupné preberanie všetkej moci v štáte KSČ. Samotná KSS mohla pragmaticky a pre oči slovenskej verejnosti viesť len dočasne "quasi vlasteneckú - národnú politiku", ako prostriedok vplyvu na verejnosť vedúcu k posilňovaniu komunistickej moci, pričom v prípade plného dosiahnutia moci už nebolo žiadne miesto pre takúto politiku.

"Po zasadaní Informačného byra v septembri 1947 maďarskí komunisti začali ostro kritizovať zahraničnopolitickú koncepciu J. Masaryka a E. Beneša. Tŕňom v oku im bola koncepcia 
Č-SR ako mostu medzi Východom a Západom. Iniciovaní Moskvou dôrazne pripomínali predstaviteľom Č-SR, aby pri pestovaní týchto svojich ilúzii nezabúdali, do akej veľmocenskej sféry patrí Č-SR po roku 1945. Pritom s obľubou poukazovali na to, 
že Maďarsko je nekompromisne na strane ZSSR." [34]

V rámci ratifikačného procesu prezident Česko-Slovenska Eduard Beneš predložil formou "Listu prezidenta republiky" zo dňa 17. mája 1947 Ústavodarnému Národnému zhromaždeniu návrh na vyslovenie jeho súhlasu s mierovou zmluvou medzi mocnosťami spojenými 
a združenými a Maďarskom, ktorá bola uzatvorená a podpísaná dňa 10. februára 1947 v Paríži. Zahraničný výbor česko-slovenského parlamentu prerokoval "List prezidenta republiky" dňa 16. septembra 1947. V obsahu prezidentského listu bola aj dôvodová správa ako súčasť parlamentnej tlače č. 701[35]. Spoluautorom resp. korektorom textu prevažnej časti dôvodovej správy bol Vladimír Clementis vtedajší štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí a priamy účastník medzinárodných rokovaní, ktorý sa zúčastňoval ako zástupca vlády rokovania parlamentu k problematike mierových zmlúv a poskytoval poslancov výklad zmlúv.

Dôvodová správa k prezidentskému listu chronologicky uvádzala, že príprava mierových zmlúv a riešenie povojnových problémov bola predmetom rokovania spojencov ešte pred ukončením druhej svetovej vojny a to po vyhlásení zahraničných ministrov Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie na Moskovskej konferencii roku 1943. Spojenci v rámci protihitlerovskej koalície uviedli (podľa dôvodovej správy), že jednotný postup pri vedení vojny bude zachovaný aj po jej ukončení pri organizácii mieru a bezpečnosti. To potvrdili zástupcovia troch veľmocí na Jaltskej (Krymskej) konferencii 
vo februári 1945 s tým, že urobia spoločné opatrenia na rozriešenie politických 
a hospodárskych problémov ako národov oslobodených z nacistickej nadvlády, i národov bývalých satelitov osi. Následne vznikla Rada zahraničných ministrov v rámci Postupimskej konferencie, ktorá pozostávala zo zástupcov Sovietskeho zväzu, Spojených štátov
amerických, Veľkej Británie, Francúzska a Číny, ktorá bola zmocnená, aby pripravila mierové zmluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvé zasadnutie Rady zahraničných ministrov sa uskutočnilo v Londýne a to od 11. septembra do 2. októbra 1945. V decembri 1945 na konferencii zahraničných ministrov v Moskve bolo rozhodnuté v súlade s uznesením Postupimskej konferencie, že mierové zmluvy budú vypracované zástupcami mocností, ktoré prijali kapituláciu príslušného porazeného štátu. Z uvedeného vyplynulo, že mierovú zmluvu s Talianskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie 
a Francúzska, ktoré budú v tomto prípade pokladané za signatára dohody o prímerí s Talianskom. Mierovú zmluvu s Rumunskom, Bulharskom a Maďarskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Vo vzťahu k porazenému Fínsku mierovú zmluvu s Fínskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie.

Samotné zmluvy mali byť podľa dôvodovej správy potom predložené "Spojeným národom, ktoré sa zúčastnili vojny". Od januára 1946 do apríla 1946 pripravili príslušní zástupcovia zahraničných ministrov návrhy mierových zmlúv, ktoré boli Radou zahraničných ministrov 
na zasadaní v Paríži od 25. apríla do 16. mája a od 15. júna do 12. júla 1946 [36]"prerokované a dokončené".

Dňa 29. júla 1946 bola otvorená a začala svoju činnosť "Parížska konferencia", zložená 
z piatich uvedených veľmocí a zo všetkých členov Spojených národov, ktorí sa "účinne zúčastnili podstatnými vojenskými silami vojny proti nepriateľským štátom v Európe medzi nimi bolo i Československo". Mierové zmluvy v intenciách textu dôvodovej správy boli prerokované v desiatich komisiách a to v piatich komisiách politických a územných 
(pre Taliansko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Fínsko), vo dvoch komisiách hospodárskych a finančných (pre Taliansko a pre Balkán, Fínsko), v komisii vojenskej, 
v komisii právnej a redakčnej a generálnej komisii. Samotný rokovací poriadok bol stanovený osobitnou komisiou pre organizáciu a procedúru. Jednotliví zástupcovia porazených štátov, vrátane Maďarska a pozvaných štátov spojeneckých, na konferencii nezastúpených, boli vypočutí na plenárnych schôdzach a v niektorých prípadoch aj v komisiách. V priebehu rokovaní boli vypracované prípravné a finálne verzie textov návrhov mierovej zmluvy s Maďarskom. [37] Konferencia ukončila práce dňa 15. októbra 1946 a jej odporúčania boli predložené Rade zahraničných ministrov, ktorá v New Yorku podľa dôvodovej správy 
od 4. novembra do 13. decembra 1946 (správne do 12. decembra 1946, pozn. B. Č.) [38] dopracovala konečné texty mierových zmlúv, vrátane mierovej zmluvy s Maďarskom. Jednotlivé mierové zmluvy boli podpísané v Paríži dňa 10. februára 1947.

Mierová konferencia podľa dôvodovej správy sa snažila o spravodlivú úpravu nevyriešených otázok a vo vytvorení základov pre priateľské vzťahy medzi "Mocnosťami spojenými a združenými" a Maďarskom, tak aby Maďarsko mohlo byť prijaté za člena Spojených národov. Podľa dôvodovej správy "Maďarsko", ktoré sa stalo "spojencom hitlerovského Nemecka" a zúčastnilo sa po jeho boku vojny proti Sovietskemu zväzu, Spojeným štátom americkým, a iným Spojeným národom, "nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu".
Tiež Maďarsko "dňa 28. januára 1945 uzavrelo prímerie s vládami Zväzu sovietskych socialistických republík, Spojených štátov amerických a Spojeného Kráľovstva, zastupujúcimi všetky Spojené národy, ktoré boli vo vojne s Maďarskom".

Na mierovej konferencii sa v zmysle dôvodovej správy riešili tiež otázky, ktoré "vyžadovali osobitnej úpravy problémov, dané charakterom druhej svetovej vojny, v ktorej Maďarsko stálo vo fronte fašistických útočníkov". Jednak to boli otázky povahy všeobecnej a ich riešenie bolo včlenené do základov všetkých mierových zmlúv. Iné otázky špeciálnej povahy boli začlenené na základe doplňovacích a pozmeňovacích návrhov zúčastnených štátov
do mierových zmlúv priamo na mierovej konferencii.

V rámci príprav a priebehu mierovej konferencie Česko-Slovensko informovalo 
Radu zahraničných ministrov ešte v máji 1946 o svojich požiadavkách. V tejto súvislosti 
aj podalo česko-slovenské "memorandum", v ktorého prílohách boli "zvlášť rozvedené otázky odsunu obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a úpravy hraníc".

Dôvodová správa uvádzala, že na samotnej Parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko opätovne predložilo všetky svoje požiadavky vo forme doplnkov a pripomienok k príslušným článkom návrhu mierovej zmluvy. Podľa dôvodovej správy: "Československo v nich uplatňovalo úplnú nulitu rozhodnutia viedenskej arbitráže do všetkých dôsledkov, úpravu hraníc pri Bratislave, zákaz revizionistickej propagandy, uskutočnenie zásady národného štátu Čechov a Slovákov odsunom obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a súbežne 
s Juhosláviou vydanie predmetov tvoriacich kultúrny majetok oboch štátov, ktoré sa dostali po r. 1848 v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919 do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcií".

Podľa Fedora Hodžu, zástupcu Demokratickej strany, v parlamentnej rozprave k problematike mierovej zmluvy s Maďarskom: "Mierová zmluva dáva možnosť rozvinúť susedský vzťah 
i tým, že predvída uzavretie kultúrnej dohody medzi Československom a Maďarskom a že na druhej strane však predpisuje, aby nám Maďarsko vydalo všetky historické a kultúrne pamiatky, ktoré majú úzky vzťah k Slovensku, resp. k Československu. Je to isto prvým predpokladom uskutočnenia takejto kultúrnej dohody, aby Maďarsko splnilo svoje záväzky na odovzdaní týchto kultúrnych a historických hodnôt, o ktoré sa Slovensko už dávno snažilo 
a ktoré i podľa mierových zmlúv z roku 1919 bolo Maďarsko povinné nám z časti odovzdať."[39]

V dôvodovej správe k mierovej zmluve s Maďarskom je uvedené, že "od počiatku československého úsilia vytvoriť z Československa národný štát Čechov a Slovákov bolo jasné, že problém maďarskej etnickej skupiny na Slovensku, hoci v porovnaní s odsunom Nemcov vcelku nepatrný, bude predstavovať po stránke medzinárodnej a diplomatickej problém omnoho obťažnejší. Odsun Nemcov bol rozhodnutý v Postupime ešte pred vlastným rokovaním o mierovej zmluve s Nemeckom, kým odsun Maďarov mohol byť riešený až
v mierovej zmluve uzavieranej už s uznanou, právoplatnou maďarskou vládou. Napriek opätovným pokusom, urobeným v tomto smere, nepodarilo sa získať obe anglosaské delegácie pre myšlienku pojať československú požiadavku odsunu maďarskej národnej skupiny zo Slovenska do návrhu mierovej zmluvy a bolo sa treba uspokojiť s možnosťou navrhnúť ju až na samotnej konferencii".

Tiež dôvodová správa uvádzala, že "v rozpravách politickej a územnej komisie pre Maďarsko a ich osobitných podvýborov sa vyhovelo československým požiadavkám; pokiaľ išlo o návrh na odsun 200.000 osôb maďarskej národnosti z Československa, boli síce uznané konferenciou jeho pohnútky, dôvody a účel, avšak nebolo možné dosiahnuť takého jej uznesenia, aby záväzok prijať tieto osoby bol Maďarsku uložený mierovou zmluvou, a to preto, že sa pre navrhovaný odsun Maďarov verejne vyslovila z veľmocí len delegácia Zväzu sovietskych socialistických republík. Pre prípad hlasovania bola zaistená podpora Francúzska." V nadväznosti na uvedenú situáciu v snahe "dosiahnuť v tejto otázke uznesenia za daného stavu veci pre seba uspokojivého a zároveň všetkým delegáciám prijateľného, zmenilo Československo svoj pôvodný návrh tak, že mierovou zmluvou by bolo Maďarsku uložené, aby začalo s Československom rokovanie o rozriešení problému obyvateľstva maďarského etnického pôvodu, ktoré nebude presídlené do Maďarska v rámci dohody 
o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946. Ak by nedošlo v lehote 6 mesiacov 
odo dňa, keď zmluva nadobudne účinnosť, k dohode, malo by Československo právo obrátiť sa na Radu zahraničných ministrov o pomoc pri konečnom riešení". V tejto súvislosti dôvodová správa zdôrazňuje, že "podávajúc svoj návrh, upozornilo Československo 
na svetovom fóre na naliehavosť problému pre európsky mier. I tie delegácie, ktoré sa postavili proti pôvodne navrhnutej formulácii návrhu plne uznali právo Československa 
na národný štát, a okrem toho bola zástupcami všetkých veľmocí veľmi jasne vyslovená zásada, že po skúsenostiach druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín riešiť poskytnutím menšinových práv".

Poslanec J. Stránský počas rozpravy v Ústavodarnom Národnom zhromaždení k mierovej zmluve s Maďarskom zdôraznil: "Priznávame rozčarovanie z neúspechu vo veci, na ktorej nám z celého rokovania o mierovej zmluve s Maďarskom záležalo najviac...Nebol to, pravdivo povedané, prvý neúspech tohto nášho stanoviska...parížska konferencia len potvrdila nepochopenie nášho stanoviska."[40]

Z hľadiska stanovenia vojenských podmienok mierovej zmluvy s Maďarskom mali signatári mierovej zmluvy na zreteli psychologický účinok akéhosi veľkorysého riešenia, "ktoré by zabránilo vyvolaniu revizionistických snáh". Treba však uviesť, že aj podľa dôvodovej správy v porovnaní s vojenským ustanoveniami Trianonskej mierovej zmluvy bola Parížska mierová zmluva z roku 1947 voči Maďarsku "priaznivejšia". Trianonská zmluva podľa dôvodovej správy stanovila nielen oveľa nižší počet branných síl, ale určovala tiež organizáciu jednotiek, ich výzbroj, početný pomer dôstojníkov a poddôstojníkov a dĺžku vojenskej služby. Napríklad Trianon zakazoval vojenskú mobilizáciu a mobilizačnú prípravu, niektoré bojové prostriedky a obmedzoval políciu a žandárstvo. Naopak stav branných síl povolených podľa Parížskej mierovej zmluvy s Maďarskom z roku 1947 bol v prípade Maďarska dvojnásobný 
v porovnaní s počtami podľa Trianonskej mierovej zmluvy. V tejto súvislosti je možné uvedenú situáciu komentovať tým, že Sovietsky zväz ako nový stredoeurópsky hegemón pokladal Maďarsko (podobne ako Česko-Slovensko) za svoju sféru vplyvu, so spojeneckými dohodami a v prípade vtedajšieho Maďarska už s trvale dislokovanými sovietskymi jednotkami.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom v zmysle dôvodovej správy okrem všeobecnej reštitučnej klauzuly, podľa ktorej majú porazené štáty vydať len zistiteľné veci, nachádzajúce sa na ich území bolo do mierovej zmluvy na návrh československej delegácie prijaté osobitné ustanovenie, ktorého účelom bolo dať materiálnu náplň všeobecnému vyhláseniu o nulite Viedenskej arbitráže už obsiahnutej v politických klauzulách. Išlo o určitú výnimku pretože Česko-Slovensku sa takto dostalo podľa zmluvy okrem obvyklej reštitúcie aj plnú náhradu 
za všetko to, čoho sa Maďarsko z verejného majetku zmocnilo v dôsledku viedenského diktátu.

Podľa dôvodovej správy sa z hľadiska kompenzácii za majetky, práva a majetkové účasti, patriace príslušníkom Spojených národov (teda i Česko-Slovensku), pokiaľ tieto boli poškodené na území maďarskom, priznala náhrada škody vo výške dvoch tretín utrpenej ujmy. Taktiež na uspokojenie pohľadávok, vzniklých Spojeným národom oproti Maďarsku pred vojnou alebo z mierovej zmluvy, mohli signatári zmluvy zadržať a likvidovať majetok maďarského štátu a jeho príslušníkov, nachádzajúcich sa na ich území.

Samotná úprava nového režimu na Dunaji mohla byť podľa dôvodovej správy 
pre "protichodnosť názorov veľmocí riešená v mierovej zmluve iba všeobecným vyhlásením zásady slobody obchodu a plavby na Dunaji, ktorého presná náplň má byť stanovená na budúcej konferencii o Dunaji". (Konferencia o Dunaji sa nakoniec uskutočnila v roku 1948 v Belehrade, pozn. B. Č.).

V Ústavodarnom národnom zhromaždení bola mierová zmluva s Maďarskom z 10. februára 1947 predložená formou vládneho návrhu ústavného zákona o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom. Česko-slovenská vláda schválila návrh ešte 22. apríla 1947 a v parlamente uvedený návrh (tlač č. 696) mal len tri paragrafy 
(s veľmi stručnou dôvodovou správou) v ktorých bol vyjadrený súhlas Ústavodarného národného zhromaždenia s mierovou zmluvou s Maďarskom a tiež so zmenou štátneho územia (rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia). Ústavný zákon bol schválený parlamentom 14. októbra. 1947 a bol publikovaný pod č. 171/1947 Zb. Samotný ústavný zákon č. 171/1947 Zb. zo dňa 14. októbra 1947 o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom nadobudol vnútroštátnu účinnosť 14.10. 1947. Česko-slovenský štát dňom 15. októbra 1947 nadobudol všetok majetok maďarského štátu, rozšíril účinnosť česko-slovenských právnych predpisov a pôsobnosť česko-slovenských štátnych orgánov na území obcí Rusovce, Jarovce a Čunovo, ktoré boli administratívne pripojené k okresu Bratislava - okolie.[41]

Počas prerokovania návrhu ústavného zákona a mierovej zmluvy s Maďarskom v pražskom Ústavodarnom Národnom zhromaždení dňa 14. 10. 1947 uviedol v pléne k návrhu spoločný parlamentný spravodajca: "Ako je známe, uplatnila republika Československá mierové požiadavky k mierové zmluve s Maďarskom už v memorandu, predloženom 
Rade zahraničných ministrov v máji r. 1946 a neskôr znovu vo forme pripomienok k návrhu mierové zmluvy na parížskej konferencii. Československo domáhalo so svojou delegáciou splneniu piatich hlavných vecí: 1. Vyslovení úplnej nulity viedenskej arbitráže, 2. úpravy hraníc pri Bratislave, 3. zákaz revizionistickej propagandy, 4. uznanie národného štátu Čechov a Slovákov odsunom maďarského obyvateľstva z Československa a 5. spoločne 
s Juhosláviou vydanie predmetov kultúrneho majetku, ktorý v dobe od r. 1848 až do r. 1919 
v dôsledku maďarské nadvlády prešiel do držby maďarského štátu alebo do držby maďarských verejných inštitúcii. Týmto požiadavkám Československu bolo vyhovené až na návrh na odsun 200.000 Maďarov z Československa." "Mierová zmluva s Maďarskom bola už ratifikovaná Zväzom sovietskych socialistických republík, Spojenými štátmi americkými i Veľkou Britániou a ich ratifikačné listiny boli uložené v Moskve dňa 
15. septembra t. r. Tým mierová zmluva s Maďarskom nadobudla medzinárodnú účinnosť.
I keď delegácie, ktoré sa postavili proti tomuto návrhu, uznali naše právo na národný štát 
a zástupcovia všetkých veľmocí jasne vyslovili zásadu, že po skúsenostiach z druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín riešiť priznaním menšinových práv..."[42]

V rámci parlamentnej rozpravy k mierovej zmluve s Maďarskom L. Novomeský, ktorý vyjadroval stanovisko KSS, k problematike maďarskému revizionizmu aktuálne uviedol: "Tiež treba vedieť, že maďarský revizionizmus je oveľa expanzívnejší smerom k Slovensku a k Československu, než ku ktorémukoľvek inému susedovi. A preto je tiež samozrejme,
že československá obrana musí byť iná, než kdekoľvek inde proti takýmto zámerom."

Inak k mierovým zmluvám L. Novomeský v česko-slovenskom parlamente výstižne zdôraznil: "Zmluvy, ktoré ležia pred nami, sú dielom kompromisov." [43]

3. Dopady mierovej zmluvy na Slovensko z pohľadu stále aktuálnych ustanovení mierovej zmluvy.

V záverečnej časti štúdie súhrnne uvedieme a budeme citovať z hľadiska Slovenska možno najdôležitejšie (a v mnohých prípadoch stále aktuálne) ustanovenia Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947. Musíme si uvedomiť, že súčasná Slovenská republika je jedným z plnoprávnych nástupcov bývalého Česko-Slovenska, ktoré uzatvorilo mierovú zmluvu s Maďarskom v roku 1947. V zmysle medzinárodných dokumentov riešiacich sukcesiu štátov v medzinárodných zmluvách a podľa právneho poriadku Slovenská republika vstúpila ako univerzálny sukcesor do Parížskej mierovej zmluve z roku 1947, vrátane všetkých práv a povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy.

I keď mierová zmluva s mocnosťami spojenými a združenými a to Sovietskeho zväzu spolu s Ukrajinou a Bieloruskom, USA, Veľkej Británie, Česko-Slovenska, Juhoslávie, Kanady, Austrálie, Juhoafrickej Únie (neskôr JAR), Indie a N. Zélandu a s Maďarskom ako porazeným štátom z druhej svetovej vojny bola podpísaná ešte 10. februára 1947 v Paríži, tak ma stále pre súčasnú Slovensku republiku mnoho aktuálnych ustanovení.

Samotný text mierovej zmluvy s Maďarskom bol verejne publikovaný v česko-slovenskej zbierke zákonov pod č.192/1947 Zb. (s formálnou platnosťou publikácie k 22. 11. 1947), ale medzinárodnoprávne nadobudla mierová zmluva právnu účinnosť už 15.septembra 1947 uložením ratifikačných listín v Moskve zo strany troch veľmocí. Uveďme ešte, že prijatím ústavného zákona č.171/1947 Zb. o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom česko-slovenský parlament (vtedy Ústavodarne Národné zhromaždenie) vyjadril všeobecný súhlas s mierovou zmluvou s Maďarskom a so zmenami štátnych hraníc (rozšírenie bratislavského predmostia). Mierové zmluvy nadobudli pre Česko-Slovensko právnu účinnosť 14. októbra 1947. Toto sú rozhodujúce dátumy mierovej zmluvy s Maďarskom z hľadiska dnešnej Slovenskej republiky. Vráťme sa však k niektorých dôležitých ustanoveniam mierovej zmluvy z hľadiska ich presnej citácie.

V preambule mierovej zmluvy s Maďarskom bolo deklarované predchádzajúce vojnové spojenectvo Maďarska s hitlerovským Nemeckom, pričom podľa mierovej zmluvy Maďarsko doslova citujeme: "...nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu". Podľa článku 1 ods. 4, pism. a) mierovej zmluvy s Maďarskom boli všetky rozhodnutia viedenskej arbitráže 
z 2. novembra 1938 vyhlásené za nulitné s tým, že podľa článku 25 zmluvy boli nulitou postihnuté aj následné dohody a z nich vyplývajúce právne dôsledky. V zmysle článku 
5 ods.1 mierovej zmluvy citujeme: "Maďarsko vstúpi do rokovania s Československom 
za účelom rozriešenia otázky tých obyvateľov maďarského etnického pôvodu, sídliacich v Československu, ktorí nebudú usadení v Maďarsku podľa dohody z 27.februára 1946 o výmene obyvateľstva". Podľa článku 29 ods.1 mierovej zmluvy s Maďarskom malo 
aj Česko-Slovensko ako mocnosť spojená a združená okrem iného "právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami" a to vo vzťahu jednak k majetku samotného Maďarska a jednak voči majetku jednotlivých maďarských príslušníkov. V tejto súvislosti je dôležitý článok 29 ods. 3 mierovej zmluvy, ktorý znie: "Maďarska vláda sa zaväzuje odškodniť maďarských príslušníkov ,ktorých majetok bude odňatý podľa tohto článku a nebude im vrátený". Taktiež podľa článku 32 ods. 1 zmluvy citujeme: "Maďarsko sa zrieka menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov akejkoľvek povahy proti Mocnostiam spojeným a združeným" (teda vrátane Česko-Slovenska, pozn. B.Č.) "vzniknuvších priamo z vojny alebo z opatrení urobených v dôsledku vojnového stavu v Európe po 1.septembri 1939" (do ukončenia vojnového stavu s Maďarskom, ktorý riešila už preambula zmluvy s Maďarskom). Uveďme, že až celková ratifikácia mierovej zmluvy s Maďarskom v roku 1947 oficiálne ukončila voči Maďarsku vojnový stav, ktorí vznikol v období po 1. septembri 1939 zo strany jednotlivých štátov medzinárodného spoločenstva a , ktoré nemohlo zrušiť ani prímerie. Dôležité je i nasledujúce ustanovenie (článok 32 ods.2), ktoré dáva jednoznačný výklad článku 32 ods. 1 mierovej zmluvy, pričom uvádza, že "ustanovenia tohto článku majú vylúčiť celkom a s konečnou platnosťou" (zdôraznil B. Č.) "všetky nároky" (zdôraznil B. Č.) "takej povahy ,aké sú tu spomínané, ktoré od teraz zaniknú, nech je zúčastnenou stranou ktokoľvek" (zdôraznil B. Č.). Navyše podľa článku 32 ods. 3 mierovej zmluvy "Maďarsko sa taktiež zrieka menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov" (zdôraznil B. Č.) "takej povahy, o ktorej je reč v bode 1 tohto článku, proti každému spojeneckému národu...". 
Pod zmluvný pojem "maďarských príslušníkov", tak ako to stanovili medzinárodní signatári parížskej mierovej zmluvy, spadali z hľadiska Česko-Slovenska, v dobe pri uzatvorení parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, až na výnimky v podstate väčšina vtedajších príslušníkov maďarskej národnosti žijúci počas druhej svetovej vojny (ako občania hortyovského Maďarska) na Maďarskom okupovanom území Slovenska. Až schválenie mierovej zmluvy umožnilo, aby takýto príslušníci maďarskej národnosti získali česko-slovenské občianstvo a stratili predchádzajúce maďarské občianstvo. To sa mohlo udiať k dátumu právnej účinnosti mierovej zmluvy pre Česko-Slovensko a to dňom uloženia ratifikačných listín mierových zmlúv v Moskve (14. 10. 1947).

Ďalej Maďarsko v parížskej mierovej zmluve z roku 1947, sa v článku 4 zmluvy medzinárodnoprávne zaviazalo, že urobí opatrenia "na rozpustenie všetkých politických, vojenských alebo polovojenských organizácii fašistického rázu na maďarskom území, ako 
aj všetkých iných organizácii" (zdôraznil B. Č.) "vyvíjajúcich propagandu nepriateľskú Spojeným národom (teda aj voči Česko-Slovensku resp. jeho právnemu nástupcovi Slovenskej republike, pozn. B.Č.) "počítajúc do toho propagandu revizionistickú" (zdôraznil B. Č.), "sa zaväzuje, že v budúcnosti nebude trpieť" (zdôraznil B. Č.) "jestvovanie a činnosť organizácii tohto druhu, ktorých cieľom je zbaviť ľud jeho demokratických práv" (toto je minulý, ale zároveň aj súčasný a budúci právny záväzok Maďarska, ktorý ma stále nielen vnútroštátnu, ale aj medzinárodnoprávnu platnosť a ktorého sa možno medzinárodnoprávne dovolávať prostriedkami medzinárodného práva, pozn. B. Č.)

Z ďaľších zmluvných ustanovení zmluvy spomeňme napríklad v článok 11 ods.1 mierovej zmluvy, kde sa uvádza všeobecný právny záväzok resp. právnu povinnosť Maďarska vydať okrem iného Česko-Slovensku predmety kultúrneho dedičstva, ktoré pochádzali z územia Slovenska a , ktoré "po roku 1848 prešli do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcii v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919..." (jednalo sa o historické archívy, knižnice, historické dokumenty, starožitnosti, iné predmety kultúrnej ceny, pôvodné umelecké, literárne a vedecké predmety). Z uvedeného právneho záväzku Maďarska boli vyňaté podľa článku 11 ods. 2 tejto zmluvy len "predmety získané kúpou, darom, záveťou a pôvodné diela Maďarov". Popri horeuvedenému základnému zmluvnému rámcu všeobecnej právnej povinnosti Maďarska na vrátenie kultúrneho dedičstva sú oprávnenia Česko-Slovenska v zmluve rozšírené aj o ďaľšie osobitné právne povinnosti Maďarska nad rámec čl. 11 ods. 1 zmluvy. Jednalo sa o ďaľšie právne tituly vrátenia kultúrneho dedičstva a iného majetku (článok 24 zmluvy). Tak článok 24 ods. 1 zmluvy stanovoval právnu povinnosť Maďarska vrátiť odvlečený majetok ako taký (teda bez ohľadu či pôjde alebo nepôjde o kultúrne dedičstvo), s tým, že článok 24 ods. 2 zmluvy výslovne uvádza ďalšiu špecifickú právnu povinnosť Maďarska vo vzťahu aj k Česko-Slovensku v rámci reparácii a reštitúcii a to vrátenia "všetkého zistiteľného majetku" ,ktoré boli jednak násilím alebo donútením odvlečené aj z územia Slovenska a to "bez ohľadu na prípadné neskoršie prevody". A navyše mierová zmluva stanovovala osobitnú právnu povinnosť Maďarska a to vrátiť predmety "významu umeleckého, historického alebo archeologického, ktoré tvoria časť kultúrneho dedičstva", "odvlečené maďarskými armádami, maďarskými úradmi alebo maďarskými príslušníkmi násilím alebo donútením" (článok 24 ods. 3 zmluvy) .Zároveň pri takýchto predmetoch kultúrneho dedičstva pokiaľ ich nebolo možné vrátiť 
(napr. z dôvodu ich zničenia, nezistenia ich miesta pobytu a podobne), tak má Maďarsko podľa zmluvy dať "predmety tohože druhu a približne tej istej hodnoty, akú mali odvlečené predmety, pokiaľ je možné takéto predmety v Maďarsku zadovážiť" (článok 24 ods. 3 mierovej zmluvy).

V záujme komplexnejšieho a hlavne aktuálnejšieho pohľadu sa ešte krátko venujme 
tzv. Štrbskému protokolu inak pôvodne podpisovanému Istvánom Antosom a Vladimírom Clementisom v roku 1949 na Štrbskom Plese. Presnejšie tzv. Štrbský protokol bol oficiálne: "Protokol medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok zo dňa 25. júla 1949". Dodajme, že ani oficiálne nazývané - dôverné dodatkové protokoly, ktoré sa následne uzatvárali nemohli meniť ani dopĺňať samotný text tzv. Štrbského protokolu, ale mali výlučne riešiť len nerozriešené výhradne finančné a hospodárske otázky (teda nemohli upravovať problematiku (ne)vrátenia kultúrneho dedičstva na Slovensko a iné). A samozrejme vôbec nemohli meniť ustanovenia mierovej zmluvy z roku 1947. Údajnými aktérmi akéhosi "tajného (politického) protokolu" o "faktickom nevymáhaní" slovenského kultúrneho dedičstva z Maďarska k tzv. Štrbskému protokolu bol údajne člen úzkeho vedenia maďarských komunistov János Kádár a Viliam Široký údajne v roku 1950. Uvedení politickí aktéri boli navyše bez vnútroštátnej legislatívnej právomoci, ktorú mali teoreticky len vtedajšie parlamenty štátov a v oblasti kultúrneho dedičstva výhradne SNR a na jej názor sa ani nikto nepýtal. Takýto doslova "politický a tajný" (údajný dôverný dodatkový protokol) nikdy nemal a dodnes nemá všeobecnú, ani inú právnu záväznosť, čo sa týka nevrátenia slovenského kultúrneho dedičstva nachádzajúceho sa podľa mierovej zmluvy v Maďarsku. Navyše takýto dôverný dodatkový protokol vznikol v období neslobody a právneho nihilizmu, v rozpore s ustanoveniami mierovej zmluvy, bez vnútroštátnej legislatívnej právomoci a nad rámec samotného tzv. Štrbského protokolu. Bol to nelegálny a nelegitímny úkon, ktorý bol od začiatku neplatný, tak z hľadiska vtedajšieho práva ako aj podľa dnešného právneho stavu, vrátane zjavného porušenia dobrých mravov. Podľa dobového Širokého išlo len o akési nepotrebné "haraburdy" (a nie o nenahraditeľné slovenské kultúrne dedičstvo v Maďarsku), kde však asi rozhodujúce v jeho rozhodovaní boli zákulisné politické tlaky spôsobené možnosťou maďarského Rákosiho komunistického vedenia v podstate ľubovoľne označiť "Rajkových pomocníkov" medzi česko-slovenským komunistickým vedením. Takto sa napríklad "medzinárodné a slovenské dôsledky" Rajkovho procesu neprejavili v neprospech samotného V.Širokého, ale v neprospech V. Clementisa a iných. [44]

Parížska mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 je v súčasnosti naďalej súčasťou medzinárodného práva, ako i vnútroštátneho právneho poriadku signatárskych 
(a ich nástupnických) štátov, vrátane Slovenska a Maďarska, je plne realizovateľná a navyše v prípade slovenského kultúrneho dedičstva v Maďarsku podporená všeobecnými a platnými dokumentami OSN.

Takto napríklad vrátenie kultúrneho dedičstva na Slovensko z Maďarska je doteraz otvorenou otázkou a predmetom viacerých (a nezávisle na seba) právnych titulov v parížskej mierovej zmluve s Maďarskom z roku 1947 (čl.11 ods.1, čl. 24 ods.1, 2 a 3 zmluvy), ako aj príslušných tiež "dosiaľ nerealizovaných" ustanovení (čl. 175 až čl. 179) Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. [45]

RESUME

Ešte v roku 2012 sme si pripomenuli 65. výročie podpísania Parížskej mierovej zmluvy v Maďarskom. Dňa 10. februára 1947 v Paríži bola mierová zmluva s Maďarskom podpísaná mocnosťami spojenými a združenými, vrátane bývalého Česko-Slovenska. Autor sa zaoberá priebehom parížskej mierovej konferencie, ktorá sa uskutočnila od 29. júla 1946 
do 15. októbra 1946. Osobitne sa venoval hlavne česko-slovenským postojom a návrhom na mierovej konferencii a to na pozadí nastupujúcej svetovej bipolarity - USA a Sovietskeho zväzu. Uvádza tiež autentické texty časti niektorých amerických tajných vládnych dokumentov z roku 1946. Porovnáva východiskový návrh s konečnou podobou mierovej zmluvy. Podáva historicko-právnu analýzu základných ustanovení mierovej zmluvy s Maďarskom. Parížska mierová zmluva s Maďarskom nadobudla medzinárodnoprávnu účinnosť dňa 15. septembra 1947. V súvislosti s česko-slovenským ratifikačným procesom spojeným s prijatím mierovej zmluvy v Česko-Slovensku sa autor taktiež zaoberá dôvodovou správou k mierovej zmluve, vystúpeniami poslancov a rokovaním parlamentu vo vtedajšom Ústavodarnom Národnom zhromaždení v roku 1947. V záverečnej časti sa štúdia venuje nielen odkazu, ale hlavne aktuálne platným právnym ustanoveniam Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 z hľadiska súčasnej Slovenskej republiky.


[1] Presnejšie od 29. júla 1946 do 15. októbra 1946 s následným podpisovaním piatich mierových zmlúv v budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí na Quai ď Orsay v Paríži (presnejšie v Salon de ľHorloge) dňa 10. februára 1947 v popoludňajších hodinách. Za Česko-Slovensko podpisovali mierové zmluvy J. Masaryk a V. Clementis. So začiatkom medzinárodnoprávnej účinnosti všetkých mierových zmlúv od 15. septembra 1947. Parížskej mierovej konferencie sa " plnoprávne, či formálne" zúčastnili: Spojené štáty americké, Sovietsky zväz, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Austrália, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Česko-Slovensko, Etiópia, Grécko, Holandsko, India, Juhoafrická únia, Juhoslávia, Kanada, Nórsko, Nový Zéland, Poľsko a Ukrajina. Na mierovú konferenciu boli prizvaní tiež zástupcovia Albánska, Egypta, Iraku, Kuby, Mexika a Rakúska, ktorí sa k prejednávaným otázkam mohli vyjadrovať.

[2] Pozri napríklad ZELENÁKOVÁ, Ž. : Jan Masaryk a mierová zmluva s Maďarsko. 
In Jan Masaryk, diplomat, státnik, humanista. Praha: VŠE, 1996, s.161-173.

[3] Clementis mal kľúčovú vyjednávaciu diplomatickú úlohu pri riešení maďarskej otázky za Česko-Slovensko ešte v období pred začiatkom parížskej mierovej konferencie, 
čo zaznamenala z hľadiska vývoja jeho postojov i americká diplomacia. Pozri napr. americké tajné memorandá "The Ambasador in Czechoslovakia (Steinhardt) to the Secretary of State" datované 15. 2. 1946, 7. 3. 1946 a iné (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/). Pozri tiež MICHÁLEK S.: K niektorým otázkam československej zahraničnej politiky v rokoch 1945-1951 so zameraním na činnosť Vladimíra Clementisa. In Vladimír Clementis 1902-1952. Bratislava: MZV SR - SIMŠ, 2002, s. 38-44.

[4] Pozri napríklad MICHÁLEK S.: Československá delegácia na Parížskej mierovej konferencii roku 1946 (so zameraním na podiel Juraja Slávika). In PEŠEK J. : Kapitolami najnovších slovenských dejín. Bratislava: HÚ SAV,2006, s. 57-74.

[5] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: Stála Konferencia Slovenskej inteligencie Slovakia Plus, 1996, s. 31. Podľa vyjadrenia Krna ohľadne zámerov Maďarska: "Zdá sa, že Maďari vážne dúfali, že sa im podarí dosiahnuť "status quo ante" - stav ako predtým - z roku 1938, najmä v otázke ochrany menšín u susedov. Dúfali v uľahčenie hospodárskych podmienok návrhu mierovej zmluvy. Radi by boli docielili aspoň menšie korektúry hraníc voči Československu a väčšie voči Rumunsku. Tiež sa usilovali dosiahnuť uznanie ako bývalý nepriateľský štát, ktorý po boku spojencov účinne bojoval proti Hitlerovmu Nemecku. Teda uznanie statusu kobelligerentného štátu" (s. 30-31).

[6] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s.59 - 90.

Krno v citovanom diele uvádza vystúpenie V. Clementisa na pléne mierovej konferencie dňa 12. októbra 1946 v Paríži. Clementis okrem iného uviedol: "Vychádzajúc z nášho špeciálneho postavenia, žiadali sme od tejto konferencie v podstate dve zásadné veci. Žiadali sme dôslednú a plnú likvidáciu Mníchova a viedenského diktátu. Boli sme trochu zarazení, 
že sme spočiatku museli za túto našu prirodzenú požiadavku bojovať. Kvitujeme, však lojálne, že nakoniec bola prijatá jednomyseľne. Za druhé, žiadali sme, aby nám rozhodnutím mierovej konferencie bolo umožnené zamedziť na našom vlastnom území a v rámci nášho suverénneho štátu opakovanie sa tej podkopnej činnosti, ktorá napomáhala vonkajšiemu útočníkovi rozbíjať náš štát. Preto sme si priali, aby bola Maďarsku uložená povinnosť prijať maximálne 200 000 etnických Maďarov, ktorí dnes žijú pomiešaní so slovenským obyvateľstvom blízko našich južných hraníc, a ktorým sme pri odchode z nášho štátu ochotní zaručiť všetky hospodárske nároky a ľudské práva" (s. 81).

[7] Pozri napríklad tajné americké memorandum "The Ambasador in the Soviet Union (Smith) to the Secretary of State" datované v Moskve 26. júla 1946 (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[8]"Memorandum by Mr. Frederick T. Merrill, Secretary, United States Delegation" zo dňa 8. 8. 1946 bolo vypracované pre interné americké potreby na základe informácii z maďarských zdrojov (maďarský veľvyslanec v Londýne I. Bede), pričom okrem iného je z anglického originálu textu zrejmé bežné nahradzovanie pojmov "československý" za "český" 
vo vtedajšej americkej diplomacii. Memorandum informuje predovšetkým o maďarskej interpretácii česko-slovenských požiadaviek a ich dôsledkov z maďarského pohľadu, pričom uvádzame časť autentického (a dobového) textu: "3. The Czech proposal to deport 200 000 Hungarians from Slovakia was completely unjustifiable both from a humane and economic point of wiew and the Hungarians would protest. He understood we were opposed. The Czech territorial demands opposite Bratislava would cut the main higway to Vienna and were motivated primarily by prestige considerations. Bratislava had a sufficient area to expand in their present bridgehead and along the northern bank of Danube. Ceding this territory to Czechoslovakia, however, might be the basis for some sort of an Exchange of territory with Czechs, but he did not mention a specific proposal which the Hungarians are said to have ready..." (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[9] Boli to Siniša Stanković a A. T. Stirling (Romsics, c. d., s. 270, chybne podpredsedu komisie Stirlinga označuje ako zástupcu Kanady. A. T. Stirling bol v rokoch 1945-1946 oficiálne vysokým komisárom - veľvyslancom Austrálie v Kanade, pozn. B.Č.). Pozri tiež https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[10] Pozri napríklad IRMANOVÁ E.: Maďarské povalečné vyhlídky. Jednaní o mír s Maďarskem (1944-1947). Iluse a naděje versus realita. In DaS 24, č. 3, s. 22 - 28. Praha : 2002. ČIERNA-LANTAYOVÁ D.: Sporné otázky medzi ČSR a Maďarskom v príprave mierového usporiadania (1943-1947). In Dekréty Edvarda Beneša v povojnovom období. (Zost. Š. Šutaj). Prešov: Univerzum, 2004, s. 35-55.

[11] Napríklad HOGYE M.: The Paris Peace Conference of 1946: Role of the Hungarian Communists and the Soviet. New York: Mid-European Studies Center Free Europe Comittes, Inc., 1954.

[12] Tiež neskoršie zapojenie amerického kardinála Spellmana pozri americké memorandum "The Ambasador in Czechoslovakia (Steinhardt) to the Secretary of State" z 3. 12. 1946 (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[13] Napríklad americké memorandum o parížskom separátnom rokovaní s maďarskou delegáciou z 19. 8. 1946 ("Memorandum of Conversation, by the Director of the Office of European Affairs (Matthews)" pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[14] Napríklad tajný americký telegram z Maďarska (29. 8. 1946) s označením "The Minister in Hungary (Schoenfeld) to the Secretary of State at Paris" 
(pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[15] Napríklad rokovania maďarského premiéra s americkým ministrom zahraničných vecí (J. F. Byrnes) sú zaznamenané v americkom memorande z 12. 6. 1946 ("Memorandum 
of Conversation, by the Secretary of State") a maďarského ministra zahraničných vecí vo Washingtone aj v inom americkom memorande z 12. 6. 1946 ("Memorandum 
of Conversation, by Mr. Leslie G. Tihany, Attached to the Division of Southern European Affairs") tiež z 12. 6. 1946 (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[16] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

Podľa J. Stránského: "Nielen ministri Masaryk a Clementis, ale ich spolupracovníci: veľvyslanci Nosek, Slávik a Korbel, vyslanci dr Hayduk, dr. Kopecký, dr. Lisický, dr. Fiša, generál Pika, pani dr. Sekaninová a mnoho dalších úradníkov nášho zahraničného ministerstva, títo všetci tvorili dobre zohraný tím, zbor odborníkov, ktorí prišli na konferenciu dobre pripravení a ktorí vynaložili najvyššie možné úsilie k dosiahnutiu našich československých cieľov. Nie je ich vinou, že sa im to podarilo len čiastočne, práve tak ako nie je ich vinou, že práve v čase parížskych rokovaní časť našej tlače spolu s rozhlasovými komentármi niektorých oficiálnych osobností dodávali do rúk našich odporcov pokiaľ nie zbrane, tak aspoň zámienky k nepriaznivému stanovisku voči československým požiadavkám." (Menovaní sa nevenovali, len zmluve s Maďarsko, ale hlavne ďalším mierovým zmluvám, pozn. B. Č.).

[17] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[18] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[19] I. Hranice Maďarska (článok 1). II. Politické klauzuly (článok 2-11). III. Vojenské klauzuly (článok 12-21). IV. Stiahnutie spojeneckých vojsk (článok 22). V. Reparácia a reštitúcie (článok 23 a 25). VI. Hospodárske klauzuly (článok 26-37). VII. Klauzula o Dunaji 
(článok 38). VIII. Záverečné klauzuly (článok 39-42) a zo 6 príloh: I. Mapy maďarských hraníc. II. Vymedzenie pojmu vojenského výcviku a vojenského leteckého výcviku. III. Vymedzenie pojmu a súpis vojnového materiálu. IV. Osobitné ustanovenia o určitých druhoch majetku: A. Priemyselné, literárne a umelecké vlastníctvo. B. Poistenie. V. Zmluvy, premlčanie a cenné papiere. VI. Rozsudky.

[20] ROMSICS I. : Parížska mierová zmluva z roku 1947. Bratislava: Kaligram, 2008, s. 269.

Maďarský autor podáva vyhranený (a v niektorých prípadoch aj tendenčný 
a propagandistický) maďarský pohľad na mierovú zmluvu a parížsku konferenciu. Napríklad v práci uvádza zavádzajúce štatistické údaje podľa tzv. "štatistickej maďarizácie", naopak spochybňuje česko-slovenské údaje o počtoch Slovákov v Maďarsku, dáva niektorým česko-slovenským vyjadreniam tendenčne punc "špekulácie" či uvádza dikcie typu "znovupripojenie južného pásu severných území priznaných Československu" (s. 15) a iné.

[21] Údajne (podľa Kertesz S. D.: Betwen Russia and the West. Hungary and the Illusions of Peacemaking, 1945-1947. Notre Dame, Ind.: University of Notre Dame Press, 1984, s. 216, pozn. B. Č.) Maďarsko 30. 9. 1946 počas rokovaní v parížskom Luxemburskom paláci neoficiálne Česko-Slovensku navrhlo, že príjme 2/3 maďarskej menšiny s územím a 1/3 bez územia.

[22] Časť "United States Delegation Memorandum" uvádzame vzhľadom na jeho obsahovú závažnosť a z hľadiska dôležitosti presnej citácie v autentickom, originálnom anglickom texte: "(2) Masaryk has already indicated publicly he also would accept some such solution in a published statement made in 1943 as well as privately in Paris a week ago. However, part of his delegation, particularly Clementis (Foreign Ministry Under Secretary, who is a Slovak) opposes and this group is desirous of carrying out the full deportation of the Hungarian minority without delay. (3) Count Michael Karolyi, ex-President of Hungary, has recently discussed the Czech-Hungarian problem with Beneš in Prague. Karolyi is now in Paris and Auer states Karolyi plans to make an overture to Masaryk by telephone on Tuesday afternoon, August 20. Auer states further that if the Hungarian Delegation is rebuffed and concludes there is no possibility of compromisse, it intends to protest the election of the Czechs as rapporteur to the Hungarian Comission and will probably then leave the Conference" (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS). Tiež Kertesz, c. d., s. 216, uvádza parížske rokovania o údajnej územno-transferovej dohode s J. Masarykom, naposledy z 29. 9. 1946.

[23] Obsah dvojstranného parížskeho rokovania, ktoré prebehlo 3. augusta 1946 medzi Masarykom a vedúcim oddelenia pre južnú Európu amerického ministerstva zahraničných vecí Reberom je zachytený (dnes už historicky) v americkom memorande zo 4. 8. 1946 - "Memorandum by the Acting Chief of the Division of Southern European Affairs (Reber)". V záujme neodchýlenia sa od presnej citácie originálneho anglického textu okrem iného uvádzame: "Mr. Masaryks suggestion therefore provides in our opinion the best possible solution provided the cession of the territory is adequate for this purpose. According to the Secretary of the Hungarian delegation, his Government has in mind proposing an exchange of territory and will undertake through Count Karolyi to sound out the Czech Gouverment in this respect. They will keep us informed of any developments" 
(pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS, tiež Romsics, c. d., s. 269).

[24] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s. 56-61.

Pri odôvodnení česko-slovenského amandmánu na zasadnutí politicko-teritoriálnej komisie pre Maďarsko dňa 13. septembra 1946 v Paríži V.Clementis okrem iného zdôraznil: "Preto revizionizmus v prípade Maďarska možno priamo nazvať zvláštnou odrodou fašizmu, odrodou nebezpečnejšou než fašizmus sám, pretože neoperuje terminológiou a argumentami bežnými fašizmu a každému rozpoznateľnými"(s. 56). Na zasadnutí politicko-teritoriálnej komisie pre Maďarsko dňa 16. septembra 1946 Clementis tiež citoval verejne publikovaný postoj činiteľa maďarských vládnych štruktúr (I. Borsody z maďarského MZV, pozn. B. Č.) : "Demokratické Maďarsko by, veľmi pravdepodobne, spolupracovalo so svojimi susedmi v nádeji, že spolupráca by mohla najlepšie zabezpečiť menšinové práva pre Maďarov a ďalej, vytvoriť priaznivé podmienky pre úpravu hraníc. Avšak nie je možné predstaviť si maďarskú vládu, ktorá by sa vzdala myšlienky revízie Trianonskej zmluvy" (s.61).

[25] Túto reálnu možnosť potvrdzuje generálny tajomník maďarskej delegácie v Paríži
I. Kertész. Napríklad novozélandský delegát tiež neoficiálne (29. 9. 1946) navrhol kompromis s desaťročným odsunom a s ročnou kvótou 20 000 osôb (pozri Kertesz, c. d., 
s. 217).

[26] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s. 40.

Podľa údajov D. M. Krna: "Z jednomyseľného prijatia návrhu subkomisie o vrátení kultúrnych a historických cenností Československu a Juhoslávii, na rozhodný zákrok zástupcu Spojeného kráľovstva - v záujme docielenia jednomyseľnosti - muselo byť škrtnuté ustanovenie o vrátení archeologických pamiatok. Na prianie Francúzska musel byť dátum 1740 - od kedy sa majú vracať ulúpené pamiatky - zmenené na r. 1848" (s. 28).

[27] Doslova: "...Bratislava bridgehead stating his view that western powers insufficiently avare gravity this demand which he feels would create "European Gibraltar" for Soviets", pozri "The Minister in Hungary (Schoenfeld) to the Secretary of State, at Paris" (13. 9. 1946), https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[28] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 67 schuze (obsah, pořad, přilohy) / Pátek 11. července 1947/www.psp.cz

[29] Pozri napríklad expozé povereníka vnútra M. Ferjenčíka dňa 14. apríla 1947 v SNR, 
kde uviedol: "Bolo by však mylne tvrdiť, že pomalé tempo konfiškovaného pokračovania alebo nerozhodnosť národných výborov v konfiškačnom pokračovaní má svoje príčiny výlučne alebo z prevažnej časti v nejasnosti a neprehľadnosti predpisov už či sa týkajú majetku alebo osôb, ktoré konfiškácii podliehajú. Tak v značnej miere zdržala konfiškačné pokračovanie, pokiaľ ide o osoby maďarskej národnosti, i okolnosť, že Osídľovací úrad až v tomto roku začal s vykazovaním okresným národným výborom tých osôb, ktoré sú určené pre presídlenie poťažne presťahovanie, hoci výkaz tento bol maďarskej vláde predložený už dňa 26. augusta 1946. Možno, že všetky okresy ešte ani dnes neobdržali tieto výkazy. Povereníctvu vnútra tieto výkazy ešte dodané a predložené neboli. Pre túto príčinu bolo zdržané konfiškačné pokračovanie temer u všetkých fyzických osôb maďarskej národnosti, keďže majetok fyzických osôb národnosti maďarskej, ktoré boli na presídlenie poťažne presťahovanie vykázané, nemá sa konfiškovať" (pozri Digitální knihovna/SNR 1946-1948 - stenoprotokoly/ 8.schuze/Pondělí 14. dubna 1947/www.psp.cz).

[30] Ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej č. 33/1945 Zb.

[31] Pozri napríklad prejav Jána Myjavca v SNR 2. decembra 1947, kde uviedol: "Súčasne treba zaznamenať, že československá presídľovacia komisia v Budapešti zasiela správy 
o svojej práci a jedine osídľovaciemu výboru Slovenskej národnej rady, avšak o presídlených z Rumunska nemáme žiadnych správ. Prichádzajú k nám rodiny, o ktorých nevieme, za akých podmienok a predpokladov boli presídlené na Slovensko. Slovenská národná rada nebola dosiaľ informovaná o priebehu presídlovacej akcie, a to jednoducho preto, že táto celoštátna vec patrí do kompetencie ústrednej vlády. Musíme poznamenať, že tu ide o eminentnú národnú záležitosť Slovenska, potom sa stáva, že to vyúsťuje až v groteskný poznatok, 
že Slovenská národná radia nemá oprávnenia žiadať vysvetlenie o reslovakizácii 
od povereníka vnútra, lebo orgán, ktorý toto dielo vykonáva, menoval minister vnútra. Musíme zdôrazniť, čo nik nemôže poprieť, že reslovakizácia je záležitosťou ozaj slovenskou a len slovenskou (reslovakizácia bola riadená celoštátnymi orgánmi, pozn. B. Č.). Tu zo strany Slovenskej národnej rady nemôže ísť o nedôveru voči ústrednej vláde, ale o vyriešenie celého problému, ktorý tuná máme, keď v tomto zbore, ktorý sa zrodil z revolúcie, nesedí nik, ktorý by si neprial, aby sa toto dielo čím najlepšie zdarilo."

(Pozri Digitálni knihovna/ SNR 1946-1948 - stenoprotokoly/ 12.schuze/ Útery 2.prosince 1947/ www.psp.cz).

[32] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948-tisky/www.psp.cz

[33]Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

Podľa F. Hodžu: "Chcem konštatovať, že už doterajšie skúsenosti s plnením našej bilaterálnej dohody o výmene obyvateľstva z februára minulého roku veľmi jasne ukazujú, že nádeje, ktoré sa kládli na nový demokratický režim v Maďarsku pre úspechy medzinárodnej spolupráce a špeciálne pre vzťahy k Československu, boli rozhodne prehnané a optimistické. Musíme konštatovať, že i dnešné Maďarsko je nacionálne výbojnejšie, ako ktorýkoľvek štát 
v strednej Európe - najmä proti nám - a že sa nevzdáva svojho tradičného postoja voči Slovensku a voči maďarskej menšine na Slovensku."

[34] BOBÁK J. : Maďarská otázka v Česko-Slovensku (1944 - 1948). Bratislava: Matica slovenská, 1996, s.169.

K mierovej konferencii autor dodáva, že "bolo zaujímavé priznanie ministra spravodlivosti 
I. Riesa, že Maďarsko žiadalo od Č-SR pripojenie Žitného ostrova k Maďarsku" (s.67).

[35] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/Ústavodárné NS RČS 1946-1948-tisky/www.psp.cz

[36] Uvedený dátum z dôvodovej správy musíme vidieť v kontexte s dátumom 18. júl 1946 obsiahnutom v datovaní dokumentu Rady ministrov zahraničných ministrov uvedenom v nasledujúcej poznámke.

[37] Napríklad 51 stránkový materiál Rady zahraničných ministrov s anglickým textom (obsahujúci: Preamble, Article 1-37, Annex 1-6,...proposal...) datovaný v Paríži 
18. júlom 1946 s názvom: "COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS". "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY". "PALAIS DU LUXEMBOURG PARIS JULY 18, 1946", "Imprimerie Nationale - J. H. 601711" (originál výtlačku sa nachádza v autorovom archíve).

Uvedený "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" Rady zahraničných ministrov z 18. 7. 1946 obsahoval východiskový návrh mierovej zmluvy s Maďarskom pre parížsku mierovú konferenciu pozostávajúci z preambuly, 37 článkov, 6 príloh a s mnohými čiastkovými stanoviskami - návrhmi jednotlivých veľmoci k niektorým (sporným) ustanoveniam návrhu zmluvy. (Dodajme, že Romsics v práci (c. d., s. 256 - 257) uvádza chybný dátum vydania tohto základného a východiskového dokumentu pre mierovú konferenciu).

[38] V odborných prameňoch sa jednoznačne uvádza za konečný dátum na rozdiel od údaja v uvedenej dôvodovej správe - 12. december 1946. Pozri napríklad Third session of 
the Council of foreign ministers, New York city, November 4 to December 12, 1946. (United States Department of state, Publication 2747. Conference series 93).

[39] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[40] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[41] Pozri § 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 172/1947 Zb. o opatreniach k vykonaniu mierových zmlúv s Bulharskom, Fínskom, Talianskom, Maďarskom a Rumunskom.

[42] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948-Stenoprotokoly/75.schuze (obsah, pořad, přilohy), www.psp.cz

[43] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[44] V tomto smere je veľmi signifikantný samotný dátum podpisu tzv. záverečného protokolu k tzv. Štrbskému protokolu a to 26. máj 1951 v Budapešti (so záverečnými rokovaniami medzi 20. aprílom 1951 a 26. májom 1951). V tom čase bol mimochodom V. Clementis 
vo väzení a o vyše rok ho čakala nezákonná a nemilosrdná poprava. Napriek tomu, 
že J. Kádár aktívne a osobne organizoval v roku 1949 politický proces a následnú popravu 
L. Rajka, tak objektívne treba dodať, že v čase podpisu záverečného protokolu bol aj J. Kádár už vo svojom "dočasnom" väzení. Indície Clementisovho prípadu a hlavne "osobitné okolnosti" prípravy zatknutia a smrti V. Clementisa nesú tiež osobitnú pečať tzv. "maďarskej stopy", ako aktu akejsi možnej "skrytej pomsty" Rákosiho komunistického režimu aj za osobitnú Clementisovu angažovanosť na parížskej mierovej konferencii a pri príprave "druhej maďarskej zmluvy" z roku 1947. M. Andráš ešte pred smrťou v rozhovore opätovne publikovanom v Slove dňa 07. 03. 2012 o Rákosim uviedol: "...Neustále opakoval Stalinovi, že aj v Česko-Slovensku treba zlikvidovať "zradcovské" živly, ako to urobil v Maďarsku. A práve Rákosi predložil Stalinovi zoznam s menami niekoľkých slovenských komunistov a Clementis bol na prvom mieste." Zdá sa, že politické zločiny a osudy kultúrneho dedičstva v tomto prípade nemajú k sebe až tak ďaleko.

[45] K problematike mierových zmlúv s Maďarskom, osobitne Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 pozri ČANÁDY, B.: Slovensko a mierové zmluvy s Maďarskom.In Kultúra č.1/2008 a č. 2/2008, Bratislava, 2008 (www. kultura-fb.sk).

Bruno Čanády

PARÍŽSKA MIEROVÁ KONFERENCIA (1946), PARÍŽSKA MIEROVÁ ZMLUVA (1947) A SLOVENSKO

1. Parížska mierová konferencia v roku 1946.

"CONFERENCE DE PARIS 1946", alebo Parížska mierová konferencia z roku 1946 [1] začala 29. júla 1946 v Paríži. Mierová konferencia mala pripraviť, prerokovať a navrhnúť Rade zahraničných ministrov päť mierových zmlúv a to s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom podľa zadania (projektu) zo strany Rady zahraničných ministrov. Ešte predtým Moskovská konferencia zahraničných ministrov (Interim Meeting of Foreign Ministers) zo 16. 12. 1945 až 26. 12. 1945 rozhodla prostredníctvom ministrov zahraničných vecí Spojených štátov amerických (J. F. Byrnes), Sovietskeho zväzu (V. Molotov) a Veľkej Británie (E. Bevin) o príprave mierových zmlúv s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvotný návrh mierovej zmluvy s Maďarskom z 18. júla 1946 pripravila na parížsku mierovú konferenciu Rada zahraničných ministrov (COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS). Obsahoval jednak veľmocami predbežne dohodnutý text zmluvy, ale dával priestor pre významné doplnenie textu zmluvy na mierovej konferencii. Takýto prvý návrh mierovej zmluvy "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" na rokovanie začínajúcej parížskej mierovej konferencie obsahoval preambulu, 37 navrhovaných článkov mierovej zmluvy s Maďarskom a to so šiestimi prílohami. Návrh tiež uvádzal mnohé jednostranné vyjadrenia veľmocí k sporným ustanoveniam návrhu mierovej zmluvy. Separátne vyjadrenia (návrhy) pripojené jednotlivými veľmocami k prvotnému návrhu zmluvy ("draftu") z 18. 7. 1946 vyplývali z rozdielnych názorov veľmocí k navrhovaným článkom alebo prílohám mierovej zmluvy. Z hľadiska počtov takýchto jednostranných návrhov veľmocí k rôznym sporným článkom návrhu zmluvy vo východiskovom materiáli, tak najpočetnejšie boli jednostranné a protichodné návrhy veľmocí k problematike hospodárskych (ekonomických) klauzúl návrhu mierovej zmluvy. Aj k finančným klauzulám (reparácie, reštitúcie) a záverečným ustanoveniam zmluvy sa objavili jednostranné a rozdielne návrhy Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Veľmi spornou záležitosťou medzi oboma veľmocami bola problematika Dunaja, čo sa prejavilo v pripojených jednostranných návrhov veľmocí. Nakoniec problematika Dunaja ani nebola na parížskej mierovej konferencii definitívne a úplne vyriešená a uzavretá.

Predsedami parížskej mierovej konferencie boli po jej otvorení francúzskym premiérom 
G. Bidaultom (29. 7. 1946) postupne ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a čankajškovej Číny. Nervovým (nie však mocenským) centrom mierovej konferencie bol Luxemburský palác v Paríži, kde sídlil generálny sekretariát konferencie. Samotné plénum mierovej konferencie malo
48 zasadaní a napríklad politická a územná komisia pre Maďarsko súhrnne mala 
20 zasadnutí a takmer rovnaký počet - 19 dôležitých a schválených doplňovacích odporúčaní. Samozrejme popri komisiách a pléne konferencie sa schádzal hlavný a skutočne v konečnej podobe rozhodujúci orgán mierovej konferencie a to Rada zahraničných ministrov. Na mierovej konferencii okrem porazených štátov tu "plnoprávne" vystupovalo 21 "národov" ako združené a spojenecké mocnosti. Samozrejme išlo len o čiastočne "formálnu plnoprávnosť" na mierovej konferencii a niektoré zúčastnené "národy" neboli ani formálne samostatné štáty (napríklad Ukrajina, Bielorusko). Iné "národy" ako India boli ešte v koloniálnom područí, ale formálne ako domínia mali medzinárodnoprávnu subjektivitu. 
V ďalších prípadoch takéto "národy" boli síce formálne samostatné štáty, ale išlo fakticky o (politické) satelity alebo "polosatelity" veľmocí. Takým prípadom bolo i Maďarsko 
(a niektoré iné štáty) a postupne i Česko-Slovensko vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Už na mierovej konferencii sa sformovali rôzne bloky (hlavne blok sovietskych satelitov), 
ale i skupiny (a podskupiny) štátov spojených širšími (i užšími), blízkymi záujmami 
(napr. Česko-Slovensko a Juhoslávia) alebo len ad hoc, v rámci, ktorých sa jednotlivé štáty pokúšali presadzovať svoje jednotlivé (niekedy aj protichodné) záujmy a názory. Navyše mierovej konferencii sa zúčastňovali štáty geograficky a mentálne vzdialené európskym a obzvlášť stredoeurópskym (historickým, kultúrnym, psychologickým a iným) špecifikám (napr. Austrália, Nový Zéland, India a iné). Niektoré z takýchto štátov boli viac menej pasívne, iné prekypovali na konferencii veľkou aktivitou (napr. Austrália s celkovo 
73 návrhmi - amandmánmi). Veľká Británia a hlavne Francúzsko pri svojej formálnej veľmocenskej sile už strácali resp. stratili svoj veľmocenský lesk a vzdialená Čína sa opäť zmietala v občianskej vojne. Inak V. Británia podala na konferencii jeden amandmán a Francúzsko žiadny. Teoreticky o zásadných a konečných otázkach mierových zmlúv rozhodovali vždy tradičné veľmoci, ktoré mali formálne plnú voľnosť konania s právom veta. Nakoniec však mocenské a rozhodovacie centrum Parížskej mierovej konferencie z roku 1946 neležalo v Paríži (v Luxemburskom paláci), ale vo Washingtone a Moskve u týchto nových povojnových superveľmoci.

Z hľadiska česko-slovenských a obzvlášť výsostne slovenských záujmov bola potreba naliehavo riešiť predovšetkým povojnové vzťahy s Maďarskom. Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 
15 tzv. amandmánov (Amendments). Amandmán č. 1 sa dotýkal preambuly a amandmán č. 2 článku 1, bodu 4 návrhu. Spomínaný amandmán precíznejšie riešil právne dôsledky nulity Viedenskej arbitráže. Uveďme, že česko-slovenský amandmán - "Czechoslovak amendment concerning cession to Czechoslovakia of five Hungarian villages in the region Bratislava (C.P. (Gen.) Doc. 1.Q.3.)" pod poradovým číslom 3 obsahoval požiadavku pričlenenia 
5 obcí k Česko-Slovensku. Tiež amandmán č. 4 sa týkal zákazu revizionistickej činnosti. Najväčší spor vznikol na konferencii z piateho amandmánu: "Czechoslovak amendment concerning the transfer of 200 000 Hungarian to Hungary (C.P.(Gen) Doc.1.Q.5.)". Amandmán č. 6 sa venoval určitým vzťahom vojnového stavu a nulitnej Viedenskej arbitráži v článku 6 návrhu. Ďaľšie česko-slovenské amandmány č. 7 a 8 sa týkali vojenskej problematiky, amandmán č. 10 upravoval vrátenie kultúrneho dedičstva, č. 9 až č. 14 riešili hospodárske otázky a amandmán č. 15 spresňoval článok 34 návrhu.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk,[2] Vladimír Clementis,[3] Juraj Slávik,[4] Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Avšak hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis. Minister zahraničných vecí J. Masaryk vystupoval v pléne konferencie, kde ho však spravidla zastupoval štátny tajomník V. Clementis, ktorý tiež samostatne pôsobil v politickej a územnej komisii pre Maďarsko, prípadne Juraj Slávik.

Veľmi dôležité je aj s odstupom času charakterizovať maďarské základné východiska
na Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Podľa očitého svedka udalostí a priameho účastníka parížskych rokovaní D.M. Krna Maďarsko vychádzalo z nasledovných princípov.

"Politicky si určili (v Maďarsku, pozn. B. Č.) pre Paríž tri minimalistické zásady:

1. Docieliť rozšírenie hraníc Maďarska na úkor Rumunska v Sedmohradsku.

2. Presadiť medzinárodné zaviazanie susedov na poskytnutie menšinových práv a medzinárodné garantovanie týchto práv.

3. Zabezpečiť zotrvanie celej maďarskej štatistickej menšiny na južnom pohraničí Československa. Teda dezavovanie reslovakizačnej akcie a medzinárodné uznanie práva miešať sa do našich vnútorných opatrení."[5]

V oficiálnom prejave maďarského ministra zahraničných vecí Győngyősiho na Parížskej mierovej konferencii dňa 14.08.1946 z hľadiska Rumunska výslovne uviedol: "...Požadujeme navrátenie 22 000 kilometrov štvorcových..." a demagogicky konštatoval, že "Československo, popierajúc princípy ľudskosti, vysídlilo tisíce Maďarov za hranice...".

Pri nespornej prepojenosti medzinárodnopolitických, bilaterálnych a vnútroštátnych aspektov vývoja a postavenia Česko-Slovenska v roku 1946 musíme uviesť podstatné udalostí 
a súvislosti, ktoré charakterizovali pozíciu Česko-Slovenska na parížskej mierovej konferencií. Rozhodujúcu úlohu tu mali vyvíjajúce sa bilaterálne vzťahy Česko-Slovenska a Maďarska a hlavne narastajúci sovietsky vplyv v strednej Európe. V česko-slovensko - maďarskom protokole ("Protokol o prvej etape rokovaní o vyriešení otázky maďarského obyvateľstva v Československu a slovenského a českého obyvateľstva v Maďarsku") 
z 27. februára 1946 bola stanovená česko-slovenská výhrada, že v prípade nedohody je tu možnosť jednostranných návrhov. To následne vyústilo v požiadavku jednostranného transferu časti maďarského obyvateľstva už obsiahnutú v komplexných česko-slovenských požiadavkách pre mierovú konferenciu z 27. apríla 1946 a schválených vládou 12. júla 1946. Dokonca pri SNR vznikla (výskumná) "Komisia pre výskum vlastivedných otázok" s úlohou pripravovať historické, geografické, jazykové, právne, hospodárske a vojenské podklady 
aj pre potreby česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii. Ešte uveďme, že oficiálna požiadavka na rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia vznikla z iniciatívy Národného výboru mesta Bratislavy z novembra 1945.

Podľa priameho účastníka medzinárodných rokovaní s Maďarskom D. M. Krna : 
"Dňa 27.februára 1946 uzavreli sme s Maďarskom zmluvu o výmene obyvateľstva. Táto zmluva neriešila celý problém. Maďarská vláda však akékoľvek ďalšie rokovanie odmietla, ba aj túto dobrovoľne uzavretú dvojstrannú zmluvu všemožne sabotovala. Preto sme konferencii v Paríži predložili amandmán, ako článok 4.B. navrhovanej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorý by vyslovil oprávnenie Československa transferovať (nútene odsunúť) zo svojho územia do Maďarska maximálne 200 000 etnických Maďarov a povinnosť Maďarska tento živel prijať a u seba umiestniť. Otázka transferu bola jedným z našich najväčších problémov v Paríži." Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila: "Maďarsko nám má vrátiť historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848. Akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii 
je zakázaný."[6]

Podľa českého historika K. Kaplana (v práci "Pravda o Československu 
1945-1948", Panoráma, s. 85-129, Praha: 1990) Česko-Slovensko sa v auguste 1945 pokúsilo vykladať závery Postupimskej konferencie, tak že sa vťahuje aj na maďarskú menšinu. Avšak napríklad Veľká Británia na takúto myšlienku reagovala nasledovne: "Odpovedala vyhýbavo, výslovne ju neodmietli, ale z rozhovorov..." vznikol dojem, že "není veľká vyhliadka na to, že by súhlas dali." Po maďarských voľbách v roku 1945 tiež USA zmenili postoje: "Američania, ktorí predtým súhlasili s výmenou obyvateľstva, štrnásť dní po voľbách poslali do Prahy nótu, v ktorej menili svoje stanovisko". Naopak pri rokovaniach česko-slovenskej delegácie v Moskve so Stalinom v júni 1945 bola podporená myšlienka odsunu maďarskej menšiny. Podľa slov V. Clementisa, ktoré zazneli na rokovaní česko-slovenskej vlády 
dňa 12. júna 1946, tak " s odsunom súhlasí Sovietsky zväz a Francúzsko. Veľká Británia chce vec opätovne zvážiť a USA sú proti nemu".

Dodajme, že Slovenská národná rada ešte dňa 4. 02. 1945 prijala Manifest, kde žiadala diferencovaný prístup k maďarskej menšine. Avšak podľa českého historika K. Kaplana 
(v už citovanom diele) 24.08.1945 odovzdalo Česko-Slovensko európskej komisii pre Nemecko Pamätný spis s požiadavkou odsunu Nemcov a Maďarov. Zdá sa, že ešte pred tým existovali neoficiálne dohody s niektorými sovietskymi predstaviteľmi o faktickom odsune Maďarov zo Slovenska .Narazilo to však údajne na neochotu maršala Vorošilova ako šéfa kontrolnej spojeneckej komisie v Maďarsku. O rok neskôr tesne pred otvorením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946, počas oficiálne návštevy česko-slovenskej delegácie na čele s predsedom vlády K. Gottwaldom v Moskve Sovietsky zväz dňa 25. júla 1946 oficiálne a jednoznačne podporil česko-slovenskú požiadavku na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva zo Slovenska prostredníctvom transferu, čo vyvolalo veľké sklamanie maďarskej vlády, ktorá taktiež intenzívne a dlhodobo lobovala v Sovietskom zväze a u jednotlivých sovietskych predstaviteľov. Takáto deklarovaná sovietska podpora, hlavne však všestranné prehĺbenie sovietskeho vplyvu a výrazne promoskovský česko-slovenský premiér spôsobil skôr nárast americkej rezervovanosti k česko-slovenským parížskym požiadavkám.[7]

Počas mierovej konferencie dochádzalo k početným maďarským snahám o ovplyvnenie postojov a lobovanie predovšetkým voči USA .[8]

Z hľadiska priebehu mierovej konferencie a pri príprave mierovej zmluvy s Maďarskom mala z jednotlivých komisii asi najdôležitejší význam politická a územná komisia pre Maďarsko, ktorá svoju činnosť vykonávala od 17. augusta 1946 do 2. októbra 1946, pričom sa zišla dvadsaťkrát a na jednotlivých zasadnutiach schvaľovala doplňujúce návrhy (zmeny) 
k zmluve. Členmi uvedenej komisie boli okrem iných za Česko-Slovensko Vladimír Clementis, predsedom komisie bol zástupca Juhoslávie a podpredsedom zástupca Austrálie.[9] Napriek tomu, že Česko-Slovensko nepresadilo na mierovej konferencii všetky svoje požiadavky, tak v prípade Maďarska rozdiel medzi predkonferenčnou ilúziou a pokonferenčnou realitou bol oveľa väčší.[10] Česko-Slovensko na mierovej konferencii v Paríži bolo len čiastočne úspešné, čo bolo aj vplyvom toho, že nepresvedčilo o všetkých svojich požiadavkách západné štáty, osobitne USA. Taktiež Česko-Slovensko nedostatočne ovplyvnilo počas mierovej konferencie vplyvné západné média a západnú verejnú mienku. Naopak veľkú lobistickú aktivitu z Maďarska vyvíjala nielen koaličná vláda (a jej jednotliví členovia, vrátane prozápadných maloroľníkov a promoskovských maďarských komunistov[11]), ale i maďarský kardinál J. Mindszenty.[12] V Maďarsku v tomto období boli vydané a v zahraničí distribuované mnohé cudzojazyčné účelové (propagandistické) publikácie v snahe nepriamo ovplyvniť vplyvné osobnosti, média a tak, i priebeh a výsledky konferencie. Ale dôležitý význam na priebeh a výsledky konferencie mala nakoniec skutočnosť, že Česko-Slovensko už v roku 1946 bolo stále viac pokladané na západe za "polosatelit" Moskvy 
(v záujmovej sovietskej sfére) ako za štát s poslednými stopami demokracie v strednej Európe. Tiež dôležitý, ale obmedzený význam zohral fakt, že Maďarsku sa pokúšalo čiastočne ovplyvniť niektorých členov (hlavne západných) delegácii priamo na konferencii[13] a aspoň mierne nakloniť si i časť západných médií počas mierovej konferencie. Tak ako 
v Česko-Slovensku fungovala v Maďarsku v roku 1946 koaličná vláda, ktorá počas mierovej konferencie sa snažila pozitívne prezentovať s pokusom vyvolávať na západe dojem, že jej ďalšia existencia s veľmi významným vládnym zastúpením nekomunistov ma zabrániť úplnému prevzatiu moci maďarskými komunistami (so Sovietsky zväzom), čo tiež malo závisieť od uspokojivých výsledkov mierovej konferencie pre Maďarsko.[14] 
Inak maďarský nekomunistický premiér Ferenc Nagy navštívil v mesiaci jún 1946 Spojené štáty americké ako prvý špičkový predstaviteľ stredoeurópskych štátov.[15] Obdobne maďarské delegácie navštívili Londýn a Paríž v snahe lobovať za maďarské požiadavky. Výsledkom rokovaní však bolo, že Maďarsko nebolo podporené západnými veľmocami v jeho územných požiadavkách voči susedom, ani pri ochrane maďarských menšín, ale určitú obmedzenú podporu našlo v transferovej problematike.

Podľa Jana Stránského, českého národného socialistu: Česko-slovensku "parížska konferencia a konferencia zahraničných ministrov priniesla mnoho úspechov, ale i mnoho neúspechov. 
Ja sám som bol jedným z delegátov, ktorých vyslala do Paríža náš Národný front. Pretože som v tejto svojej funkcii mal príležitosť vidieť zblízka tak rokovanie konferencie, tak taktiež prácu našej úradnej delegácie, považujem priamo za svoju povinnosť konštatovať 
s presvedčením, že za danej medzinárodnej politickej situácie a v atmosfére, v ktorej rokovanie prebiehalo, mohli naši zástupcovia na konferencii ťažko presadiť viac, než čo presadili."[16]

Slovenský demokrat Fedor Hodža (počas parlamentnej rozpravy, kde tlmočil postoje Demokratickej strany) k výsledkom a priebehu parížskej mierovej konferencii uviedol, 
že "účasť zástupcov politických strán, i keď azda nepriniesla zvláštneho prínosu pre vlastné práce našej delegácie, iste nebola bez významu, a hlbšie zazretie do zákulisia zahranične politických vzťahov, ako i osobné styky a vzťahy tam nadviazané iste prispeli k orientácii našich zástupcov politických strán v zahraničnej politike. Pán štátny tajomník (Clementis, pozn. B. Č) sa zmienil vo svojom výklade o tom, že časť svetovej tlače - a ja dodávam, 
i svetovej verejnosti - naše stanoviská a náš postup na parížskej konferencii často označovali výrazom satelizmus (zdôraznil B. Č.). Chcem však rozlišovať. U našich vedúcich politických činiteľov na konferencii ich postoj, ich vystúpenie a zásadná línia boli dôstojné a získali autoritu pre naše zastúpenie na konferencii. Avšak v okolí našej delegácie v nižších funkciách, najmä spravodajských a informačných, sa tvorila atmosféra, ktorá často bola na ťarchu práce, ktorú vykonávali naši zodpovední zástupcovia, a táto bola nemalým dôvodom 
k tomu, že naša delegácia na konferencii v Paríži bola časťou nám nepriaznivej svetovej verejnosti pokladaná za delegáciu štátu, ktorý nie je vo svojej zahraničnej politike celkom nezávislý"[17](zdôraznil B. Č. ).

Ladislav Novomeský ako zástupca KSS v rozprave v Ústavodarnom Národnom zhromaždení k výsledkom mierovej konferencie zdôraznil: "Ani Američania, ani Angličania, ktorí odporovali našej požiadavke odsťahovať od nás Maďarov, nepožadovali, ako na to maďarskí predstavitelia naliehali, menšinové právo pre nich, naopak, namiesto transferu doporučovali asimiláciu. Je teda počiatkom popierania samotných mierových zmlúv i ducha parížskej konferencie, že sa Maďarsko pokúša mariť ich uzavretia, ba dokonca vymáhať menšinové práva pre Maďarov v Československu. A tu treba zdôrazniť, že menšinové práva nie sú po druhej svetovej vojne požiadavkou ľudskosti a vyspelejšej konštrukcie politického života, ako sa to s maďarskej strany predstiera, ale vo svojich konzekvenciách požiadavkou v podstate revizionistickou. Menšinové práva pre Maďarov v Československu dnes nevyhnutelne znamenajú pokus o rozkúskovanie Československa zajtra. Menšinové práva sú dnes len iným menom pre snahy o expanziu územnú."[18]

Ak historicky zhrnieme početný stav slovenskej menšiny v Maďarsku v rokoch 1918 
až 1946-1947 tak dospejeme k nasledovným záverom. Ešte podľa E. Beneša na parížskej mierovej konferencii v roku 1919 malo byť na území Maďarska 630 tisíc Slovákov (Conférence de la paix 1919-1920. Recueil des actes de la conference. Partie IV. Paris 1923, s. 30). Z hľadiska mierovej konferencie po skončení druhej svetovej vojne, tak na území Maďarska "dostaneme sa pre r.1946 k číslu najmenej pol milióna Slovákov" (DEÁK L.: Poznámky k demografii Slovákov v Maďarsku. Budapešť, Celoštátna cudzojazyčná knižnica, SME, kultúrno-spoločenský štvrťročník, č.14-15, s.88).

Pokiaľ v stručnosti zhrnieme jednotlivé ustanovenia mierovej zmluvy s Maďarskom 
vo finálnom návrhu parížskej mierovej konferencie z roku 1946, tak musíme uviesť, že sa skladala sa z úvodu (preambuly) a zo 42 článkov a 6 príloh [19].

V samotnom návrhu mierovej zmluve a to v jej úvode (preambule) sa uvádzalo, 
že zmluvnými stranami sú "mocnosti spojené a združené", t. j. štáty, ktoré boli vo vojnovom stave s Maďarskom a bojovali vojenskými silami proti nepriateľským štátom ako členovia protihitlerovskej koalície. Na druhej strane tu bolo Maďarsko ako súčasť bývalej hitlerovskej koalície s jeho osobitným podielom zodpovednosti na vzniku a priebehu druhej svetovej vojny. Česko-Slovensko iniciatívne navrhovalo sprísnenie a spresnenie formulácie preambuly o zodpovednosti Maďarska za vznik a priebeh druhej svetovej vojny o niečo "prísnejšou" formou ako to bolo v mierových zmluvách napríklad s Rumunskom a Bulharskom. Naopak Maďarsko navrhovalo "zmiernenie" pôvodných formulácii v preambule. Konečným výsledkom bolo nakoniec ponechanie pôvodného znenia preambuly mierovou konferenciou.

Parížska mierová zmluva v článku 1 (v časti I. venovanej hraniciam Maďarska)vyhlásila rozhodnutia Viedenskej arbitráže zo dňa 2. novembra 1938 a 30. septembra 1940 za nulitné. Stanovila, že hranice Maďarska s Rakúskom, Juhosláviou a Rumunskom zostanú rovnaké ako boli dňa 1. januára 1938. Nakoniec po nemalých diskusiách boli v podstate akceptované česko-slovenské požiadavky, ktoré mali "dôslednejšie" definovať "nulitu" Viedenskej arbitráže a hlavne jednoznačnejšie právne dôsledky nulity.

Zmluva tiež vymedzila podrobne hranice Maďarska voči Československu, ktoré sa zmenili oproti stavu z 1. januára 1939 tak, že Maďarsko odstúpilo Česko-Slovensku obce Rusovce, Jarovce a Čunovo ako súčasť rozšíreného bratislavského predmostia na pravom brehu Dunaja. Tu došlo ku kompromisnému vyriešeniu územného sporu medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, kde pôvodne Česko-Slovensko požadovalo širšie bratislavské predmostie
s 5 obcami, vrátane dnešných maďarských obcí Rajka a Bezenye. Územnú problematiku rozšírenia tzv. Bratislavského predmostia posudzovala špeciálne pre uvedený prípad vytvorená subkomisia, ktorá mala celkovo 5 zasadnutí. Dňa 28. septembra 1946 dospela subkomisia k definitívnemu odporúčaniu pričleniť tri obce k Česko-Slovensku. Nakoniec výsledné kompromisné územné riešenie s pripojením 3 obcí z pôvodne požadovaných 5 obcí bolo v súlade s pôvodným americkým návrhom.

Podľa maďarskej historickej literatúry boli kuloárne snahy spojiť otázku jednostranného, 
ale čiastočného vysídlenia Maďarov (transferu) s česko-slovenskými územnými kompenzáciami v prospech Maďarska, tak, že "Masaryk a niektorí českí predstavitelia by boli skutočne ochotní situáciu riešiť takto, avšak Slováci - vrátane Clementisa, Slávika 
a Krna - o tom nechcú ani počuť. Túto správu potvrdzuje americký dokument zo 4. augusta (1946, pozn. B. Č.)...podáva hlásenie o dôvernom rozhovore s Masarykom o tejto záležitosti."[20] (pozri tiež odkaz č. 22 a 23, pozn. B. Č.).

Po pravde treba dodať, že takéto spojenie transferového problému s údajnými územnými česko-slovenskými kompenzáciami v prospech Maďarska mohlo znamenať, že značná časť odsunutých maďarských obyvateľov by sa odsunula aj s príslušným slovenským územím 
do Maďarska.[21] Teda transfer obyvateľstva by v podstate nahradil transfer územia. Podľa amerického tajného memoranda - "United States Delegation Memorandum"[22] datovanom v Paríži 18. augusta 1946 prebehli k uvedeným témam rokovania medzi prezidentom 
E. Benešom a bývalým maďarským prezidentom M. Károlyim v Prahe a rozhovory
J. Masaryka s maďarským veľvyslancom vo Francúzsku P. Auerom a ďalšími ohľadne možných územných kompenzácii. Snahy o dosiahnutie česko-slovensko - maďarskej územno-transferovej "dohody" narazili v česko-slovenskom prostredí na slovenský odpor, hlavne V. Clementisa (s "tichou" podporou špičiek slovenských politických strán, ktorí si uvedomovali drastický dopad územných ústupkov na slovenské záujmy a slovenskú verejnú mienku - voličov). Skryte avizovaná, ale s odstupom času nepochybne preukázaná ochota
k územným kompenzáciám so slovenským územím zo strany časti českého (hlavne prozápadného) politického prostredia však nepriamo, fakticky oslabili teoretické možnosti presadenia jednostranného transferu u západných mocností. Takéto čiastočne ústretové postoje ministra zahraničných vecí J. Masaryka k niektorým maďarským návrhom sú tiež dokumentované i v americkom tajnom memorande "Memorandum by the Acting Chief 
of the Division of Southern European Affairs (Reber)" zo 4. augusta 1946. [23] Dokonca americká diplomacia (pozri uvádzané americké dokumenty, pozn. B.Č.) si uvedomovala určitú vnútornú (doslova česko-slovenskú) nejednotnosť v postojoch k riešeniu maďarskej otázky na mierovej konferencii. Popravde však osobná ústretovosť J. Masaryka mala svoje hranice v tom, že politicky nehodlal ísť v rokovaniach do reálnych územných kompenzácii 
za transfer bez súhlasu Slováka Clementisa. Oficiálne Masaryk s Clementisom vystupovali 
na konferencii jednotne, ale s odkazmi od Masaryka pre partnerov počas neoficiálnych rokovaní typu presvedčte Clementisa ("But it is not me you should try to persuade, but Clementis", Kertesz, c. d., s.188, pozn. B. Č.).

Mierová zmluva v článku2 (v časti II. venované politickým klauzulám) ukladala Maďarsku povinnosť poskytovať ľudské práva všetkým svojim obyvateľom na území Maďarska bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo a prispôsobiť tejto zásade maďarské zákonodarstvo. V dôležitom článku 4 sa Maďarsko zaviazalo, že nepripustí trvanie a činnosť organizácií, šíriacich propagandu namierenú proti Spojeným národom, ani takých organizácií, ktorých cieľom by bolo pozbaviť ľud jeho demokratických práv. Boli tu tiež ustanovenia Parížskej mierovej zmluvy o rozpustení a zákaze organizácií fašistického typu či politických, vojenských alebo polovojenských organizácii, a tiež všetkých organizácií v Maďarsku šíriacich propagandu nepriateľskú proti niektorému zo štátov (združených v Spojených národov), vrátane Česko-Slovenska. K doplneniu návrhu textu zmluvy došlo z hlavne 
z iniciatívy Česko-Slovenska na mierovej konferencii. Podľa česko-slovenského návrhu (amandmán č. 4) bolo v zmluve akceptované výslovné uvedenie zákazu (otvorenej alebo skrytej) revizionistickej propagandy v Maďarsku. Takéto iniciatívne a zásadové česko-slovenské stanovisko bolo pregnantne zdôvodňované na mierovej konferencii predovšetkým Vladimírom Clementisom.[24]

Územná a politická komisia pre Maďarsko dňa 3. októbra 1946 definitívne schválila povinné bilaterálne rokovanie Česko-Slovenska a Maďarska ako "náhradu" za predtým požadovaný transfer. Takto bol formálne urobený koniec česko-slovenskej idei jednostranného transferu na mierovej konferencii. V tejto súvislosti bol článok 5 zaradený do Parížskej mierovej zmluvy s Maďarskom na základe nového pozmeňovacieho návrhu Nového Zélandu z 2. 10. 1946. V uvedenom článku bola medzinárodnoprávne uložená povinnosť Maďarsku, aby do šesť mesiacov začalo rokovanie s Česko-Slovenskom o dohode ohľadom riešenia problému maďarského obyvateľstva v Československu. Pokiaľ by však rokovanie neviedlo k dohode, tak Česko-Slovensko bolo oprávnené predložiť otázku na konečné riešenie Rade zahraničných ministrov. V tomto smere, však sa jednalo o zjavný česko-slovenský neúspech, nakoľko pôvodné návrhy Česko-Slovenska na čiastočný transfer obyvateľstva neboli akceptované pre odpor častí západných veľmocí. Navyše čiastočne zo strany západných mocností bola na konferencii určitá tendencia pokúsiť sa spojiť uvedenú transferovú problematiku s územnými česko-slovenskými požiadavkami pri Bratislave a riešiť tieto otázky v akomsi jednom "balíku". Na druhej strane budúce riešenie maďarskej problematiky na Slovensku s československo-maďarskou dohodou podľa záverov mierovej konferencie, však vyžadovala (a to nereálne) spoločný súhlas oboch protichodných strán, čo bol nesporne maďarským úspechom na Parížskej mierovej konferencii z roku 1946. Nie príliš nadšený súhlas Česko-Slovenska s uvedeným "netransferovým" bilaterárnym riešením vychádzal z poznania, že česko-slovenská transferová požiadavka opätovne narazí na negatívne postoje, ktoré mali Spojené štáty americké a Veľká Británia. Taktiež teoreticky hrozilo riziko v prípade česko-slovenského odmietnutia riešenia aktuálnej situácie na konferencii formou bilaterálnych rokovaní s Maďarskom, že môžu (a nemusia) byť spätne prehodnotené predbežné závery mierovej konferencie o rozšírení tzv. Bratislavského predmostia. Na druhej strane lavírovanie mnohých delegácii mohlo teoreticky - opačne spôsobiť 2/3 podporu česko-slovenského návrhu, čo by vyvolalo tlak na USA a na konečnú akceptáciu transferového návrhu.[25] Vzhľadom na narastajúci sovietsky vplyv na politiku Česko-Slovenska a Maďarska však nemal ani Sovietsky zväz už vážny záujem na reálnej podpore takýchto česko-slovenských požiadaviek. (Bolo by potrebné začať v tomto smere výskum v ruských archívoch, pozn. B. Č.).

V ďaľších častiach mierovej zmluvy s Maďarskom sa v intenciách predchádzajúcich vyhlásení veľmocí o vojnových zločinoch na Moskovskej konferencii, Jaltskej (Krymskej) konferencii a Postupimskej (Berlínskej) konferencia uložila Maďarsku povinnosť súčinnosti pri zisťovaniach a súdení vojnových zločincov a osôb, ktoré sa dopustili porušenia zákonov svojej krajiny zradou alebo spoluprácou s nepriateľom (článok 6).

V ustanoveniach mierovej zmluvy v článku 7 Maďarsko uznalo mierové zmluvy 
s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom a Fínskom. Tiež sa likvidovali dôsledky vojny 
vo vzťahu k Rakúsku, Nemecku a Japonsku. Zároveň sa zmluvne stanovilo ukončenie vojnového stavu medzi Maďarskom a Rumunskom (článok 8). Každý štát ako súčasť mocností spojených a združených (vrátane Česko-Slovenska) mal možnosť (podľa článku 10), aby notifikáciou zachoval v určenej lehote, alebo opäť uviedol v účinnosť obojstranné predvojnové zmluvy s Maďarskom, ale len na tých ktorých mal záujem. Dôležitým ustanovením mierovej zmluvy s Maďarskom bol článok11, ktorý navrhlo Česko-Slovensko spoločne s Juhosláviou, ktorým bola uložená Maďarsku medzinárodnoprávna povinnosť, 
aby vydalo obom štátom archívy a iné historické a umelecké predmety patriace ako súčasť ich kultúrneho dedičstva. Pôvodne boli česko-slovenské požiadavky na vrátenie kultúrneho dedičstva v Maďarsku obsiahnuté v amandmáne č. 10 a tiež v osobitnom juhoslovanskom amandmáne.[26] Treba dodať, že schválené špeciálne ustanovenie o vrátení kultúrneho dedičstva z Maďarska bolo v zmluve nad rámec všeobecných reštitučných a reparačných ustanovení.

V časti III. mierovej zmluvy boli riešené vojenské ustanovenia. Maďarsku bol stanovený celkový počet 65 000 osôb v ozbrojených silách. Bol to úhrnný početný strop všetkých ozbrojených pozemných, vzdušných, riečnych, protilietadlových a pohraničných síl, počítajúc do toho veliaci personál bojových jednotiek a služieb. Aj vojenský výcvik nad uvedený početný limit bol zakázaný. Zároveň Maďarsko, ktorého armáda mala mať výslovne len obranný charakter mohlo mať maximálne 90 vojenských lietadiel (z toho najviac 70 bojových lietadiel) a so zákazom bombardovacích lietadiel. Tiež napríklad článok 15 zakázal Maďarsku držbu, výrobu a výskum atómových zbraní, ako aj samohybných a riadených striel (vrátane rakiet a zariadení na odpaľovanie takýchto striel). Podľa článku 20 bola stanovená doba platnosti vojenských ustanovení mierovej zmluvy s tým, že prípadné vojenské záväzky sa mohli zrušiť alebo čiastočne pozmeniť iba dohodou medzi mocnosťami spojenými a združenými (vrátane Česko-Slovenska) a Maďarskom. Obdobne v prípade, že sa Maďarsko stane členom Organizácie Spojených národov s prípadnou dohodou medzi Radou bezpečnosti OSN a Maďarskom.

Ďaľšie posilňovanie sovietskeho mocenského vplyvu v Maďarsku, Česko-Slovensku 
a v iných stredoeurópskych štátov po roku 1946 znamenalo ich rýchle dotvorenie na plnohodnotných sovietskych satelitov. Súbežné spustenie tzv. "železnej opony" tiež, znamenalo, že obmedzujúce vojenské klauzuly vo vzťahu k Maďarsku stratili v novej bipolárnej medzinárodnopolitickej a vojenskej situácii na reálnom význame.

Zmluva sa venovala v časti V. reparáciam a reštitúciam (presnejšie v článku 23 mierovej zmluvy). Maďarsko sa zaviazalo odškodniť Sovietsky zväz, Česko-Slovensko a Juhosláviu za škody, ktoré tieto tri štáty utrpeli v dôsledku vojnových operácií a obsadenia územia a to úhrnnou čiastku 300 miliónov dolárov. Z uvedenej čiastky malo 200 miliónov dolárov pripadnúť Sovietskemu zväzu. Česko-Slovensko malo dostať 30 miliónov a Juhoslávia 
70 miliónov dolárov. Inak rozsah česko-slovenského podielu na maďarských reparáciách bol stanovený česko-slovensko - maďarskou dohodou zo dňa 6. apríla 1946 vo veci reparačných dodávok v zmysle článku 12 dohody o prímerí. V priebehu konferencie navrhovala napríklad delegácia Spojených štátov amerických zníženie rozsahu reparácii na 200 miliónov dolárov, čo nakoniec nebolo mierovou konferenciou akceptované.

Taktiež sa Maďarsku uložilo podľa článku 24mierovej zmluvyprijať zásadu vyhlásenia Spojených národov z 5. januára 1943, čo bolo inak štandardné ustanovenie vtedajších mierových zmlúv.

Vo vzťahu k reštitúciam mierová zmluva stanovila všeobecná reštitučná povinnosť na presne zistiteľný majetok, ktorý bol odvlečený z územia niektorého zo štátov - členov Spojených národov (vrátane Česko-Slovenska) násilím alebo donútením. Tiež sem spadali prípady postupu "quasi legálneho" a to bez ohľadu na prípadné ďalšie prevody, ktoré sa uskutočnili 
v Maďarsku s týmto majetkom. Pokiaľ sa nedal odvlečený predmet identifikovať, zostal iba nárok na náhradu, ktorá bola všeobecne zahrnutá v celkovej reparačnej čiastke vo výške 
30 miliónov dolárov. Výnimka z uvedenej zásady nastala iba vtedy, ak išlo o predmety umeleckej, historickej alebo archeologickej ceny. V prípade, že takýto predmet (a jeho identita) nemohla byť zistená, tak Maďarsko bolo povinné nahradiť takéto predmety inými predmetmi v približne rovnakej hodnote. Samozrejme pokiaľ to bolo možné zadovážiť 
v Maďarsku. Bolo tiež stanovené interpretačné pravidlo, že zistiť priamo odvlečený majetok 
a preukázať vlastníctvo pripadá vláde, dožadujúcej sa vrátenia. Naproti tomu bola maďarská vláda vždy povinná dokázať, že majetok nebol odvlečený do Maďarska násilím alebo donútením. Navyše článok 25zmluvystanovil, že zrušenie viedenskej arbitráže 
z 2. novembra 1938 má okrem rámca všeobecnej reštitučnej povinnosti (vyslovenej 
v predchádzajúcom článku) navyše znamenať zrušenie všetkých dohôd a zákonných dôsledkov vyplývajúcich z Viedenskej arbitráže. Týkalo sa to peňažníctva, verejného 
a súkromného poistenia, tiež vrátenia železničného a dopravného materiálu (prostriedkov), ktoré boli odovzdané podľa zápisu z 22. mája 1940. Dodajme, že uvedené ustanovenie znamenalo, že všetky prevody bankových obchodov, prémiových rezerv, súkromných 
a verejných poisťovní boli neplatné a Maďarsko bolo povinné tieto hodnoty vrátiť. To platilo tiež vo vzťahu k železničnému a dopravnému materiálu (prostriedkom), ktoré boli odovzdané v minulosti Maďarsku na južnom území Slovenska obsadenom Maďarskom. Vykonávanie týchto ustanovení sa malo uskutočniť obojstrannými dohodami do šiestich mesiacov odo dňa, 
keď zmluva nadobudla účinnosť. Predmetný článok bol zahrnutý do mierovej zmluvy na základe osobitného doplňovacieho návrhu predloženého česko-slovenskou mierovou delegáciou v Paríži, nakoľko jeho prijatie znamená aspoň čiastočné napravenie hmotných krívd, spáchaných Viedenskou arbitrážou.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 sa v časti VI. (Hospodárske klauzuly) venovala aj hospodárskym otázkam. Na základe návrhu Česko-Slovenska museli byť zrušené všetky opatrenia maďarskej vlády obmedzujúce právo voľného nakladania s týmito majetkovými právami. Bola stanovená neplatnosť na všetky majetkové prevody, ktoré boli uskutočnené za vojny a to násilím alebo z donútenia. Toto sa vzťahovalo aj na všetky prevody, ku ktorým došlo po 2. novembri 1938, alebo z donútenia alebo v dôsledku diskriminačných opatrení maďarskej vlády alebo jej orgánoch na území pripojenom k Maďarsku. Bola to cesta k náprave hospodárskych a finančných následkov Viedenskej arbitráže. Ak majetok alebo práva a záujmy nemohli byť maďarskou vládou reštituované, tak Maďarsko sa zaviazalo poskytnúť náhradu vo výške dvoch tretín hodnoty. Obdobný reštitučný nárok mali česko-slovenské fyzické a právnické osoby. Ďalej mierová zmluva v článku 27 rušila všetky sekvestračné, konfiškačné a kontrolné opatrenia týkajúce 
sa majetku, práv alebo záujmov, ktoré boli uložené osobám fyzickým alebo právnickým, ktoré podliehali vtedajšej maďarskej právomoci, a to z dôvodov rasových alebo náboženských. Zároveň bola Maďarsku uložená povinnosť vrátenia alebo poskytnutia primeranej náhrady.Navyše článok 29 zmluvypriznával Česko-Slovensku právo likvidovať majetok maďarského štátu a maďarských príslušníkov, nachádzajúci sa na jeho území s určitým obmedzením 
do výšky pohľadávok, ktoré česko-slovenský štát alebo jeho príslušníci mali proti maďarskému štátu alebo jeho príslušníkom. V prípade, že maďarský majetok prevyšoval súhrn takýchto nárokov musel byť vrátený. Ak bola vykonaná už likvidácia, musel byť vrátený likvidačný prebytok. Toto likvidačné právo mohlo byť uplatňované len podľa vnútorného česko-slovenského zákonodarstva. Maďarský štát bol povinný odškodniť svojich príslušníkov poškodených uplatňovaním likvidačného práva s tým, že voči Česko-Slovensku nemálo Maďarsko iných nárokov ako tie, ktoré mu poskytovalo česko-slovenské vnútorné zákonodarstvo.

Maďarsko sa zrieklo menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov proti mocnostiam spojeným a združeným (vrátane Česko-Slovenska), ktoré vznikli z vojny, alebo v dôsledku vojnového stavu v Európe po 1. septembri 1939.

Záverom sa mierová zmluva s Maďarskom v časti VII. venovala problematike Dunaja a v článku VIII. záverečným ustanoveniam mierovej zmluvy. Z hľadiska riešenia problematiky Dunaja nenastala na mierovej konferencii zásadná zhoda, nakoľko západné mocnosti žiadali medzinárodnoprávnu úpravu dunajskej problematiky a to pod plnou medzinárodnou kontrolou. Takto bolo presadzované plné zmedzinárodnenie plavby 
na Dunaji s dozorným vplyvom aj štátov, ktorými Dunaj nepretekal. Sovietsky prístup spolu s postojmi jeho vtedajších a budúcich satelitov preferoval, aby otázka Dunaja bola riešená výhradne štátmi, ktorými Dunaj preteká. Takto sa otázka Dunaja stala spolu hlavne s otázkou budúcnosti "slobodného územia" a prístavu Terst a osudom bývalých talianskych kolónii jednou z najkontroverznejších tém pri príprave mierových zmlúv v rámci parížskej mierovej konferencie v roku 1946.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom v článku 42 stanovila, že uloženie ratifikačných listín sa vykoná v Moskve pri sovietskej vláde resp. na sovietskom ministerstve zahraničia. 
Po ratifikácii mierovej zmluvy troma veľmocami (USA, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie), došlo k uloženiu ratifikačných listín uvedených troch veľmocí v Moskve a tým nadobudla mierová zmluva s Maďarskom medzinárodnoprávnu účinnosť, čo sa stalo dňa 15.septembra 1947. V prípade neskoršieho uloženia ratifikačnej listiny jednotlivého štátu v Moskve, tak mierová zmluva s Maďarskom pre daný štát stanovila účinnosti až dňom uloženia príslušnej ratifikačnej listiny u vlády Sovietskeho zväzu. To bol aj prípad Česko-Slovenska, ktoré schválilo mierovú zmluvu až na parlamentnom rokovaní dňa 
14. októbra 1947 a v uvedený deň bola aj uložená ratifikačná listina (podpísaná prezidentom Benešom a štátnym tajomníkom MZV Clementisom) na sovietskej vláde v Moskve. Dodajme, že dňa 15. októbra 1947 reálne prevzalo Česko-Slovensko od Maďarska obce Rusovce, Jarovce a Čunovo. Z dnešného pohľadu možno pokladať za skôr úsmevnú raritu (tajný americký) telegram z Maďarska adresovaný americkej delegácii v Paríži obsahujúci údaje o maďarskom proteste proti návrhu pripojiť obce pri Bratislave 
k Česko-Slovensku s tým, že sa takto z územia Bratislavy stane sovietsky "Európsky Gibraltár".[27]

Na spresnenie celkového vývoja v roku 1946 uveďme, že záverečné plenárne zasadnutie parížskej mierovej konferencie sa uskutočnilo v Luxemburskom paláci dňa 15. októbra 1946 pod predsedníctvom dr. Quo zástupcu Číny. Uvedené 48. plenárne zasadnutie mierovej konferencie bolo oficiálnym ukončením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946. 
Avšak konečné slovo k samotným záverom parížskej mierovej konferencie a k dohodnutým ustanoveniam mierovej zmluvy s Maďarskom (a tiež s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom a Fínskom) mali veľmoci. Texty mierových zmlúv, ktoré mali byť predložené účastníkom na oficiálny podpis musela ešte odsúhlasiť Rada zahraničných ministrov,
ktorá prerokovala a definitívne schválila všetky mierové zmluvy na svojom zasadnutí v New Yorku v hoteli Waldorf Astoria v dňoch 4. 11. 1946 - 12. 12. 1946.

2. Schvaľovanie mierovej zmluvy v Česko-Slovensku v roku 1947.

Rok 1947 bol ešte posledným rokom stále viac "limitovanej demokracie" v Česko-Slovensku. Preto je podnetné venovať pozornosť ešte "predfebruárovým" dokumentom (hlavne dôvodovým správam) vypracovaným česko-slovenskou exekutívou a následne prerokovaným v parlamente v roku 1947. Tiež sporadické vystúpenia poslancov parlamentu v rámci plenárnej rozpravy z roku 1947 spravidla nevyjadrovali len osobné názory poslanca, 
ale prezentovali stanoviska svojich politických strán. Tieto materiály majú svoju historickú 
a vypovedaciu hodnotu i dnes.

Ústavodarné Národné zhromaždenie prerokovalo (ako tlač č.713) vládny návrh zákona 
o opatreniach k vykonaniu československo-maďarské dohody o výmene obyvateľstva, ktoré vláda schválila 24. júna 1947. Vládny návrh zákona mal vytvoriť legislatívny rámec pre vykonanie dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva zo dňa 
27. februára 1946, ktorá bola publikovaná pod č. 145/1946 Zb., ako aj rozhodnutí zmiešanej komisie (podľa článku X. tejto dohody), vrátane nakladania s majetkom a poskytovaniu náhrad (podľa článkov VI. a VII. dohody). Zákon bol schválený v parlamente dňa 
14. júla 1947 a bol publikovaný pod č. 148/1947 Zb. s účinnosťou od 20. 8. 1947.

Dňa 11. júla 1947 Klub poslancov Demokratickej strany v Ústavodarnom Národnom zhromaždení prostredníctvom parlamentnej rozpravy konštatoval rozpor návrhu zákona o opatreniach...s platným právnym stavom na Slovensku, porušenie legislatívnych pravidiel a obmedzenie právomoci povereníka pôdohospodárstva, ktorým bol zástupca Demokratickej strany.[28] (Nová celoštátna legislatíva vlastne novelizovala právne predpisy vydané SNR, tým fakticky upevňovala pozície pražského centra a na Slovensku a posilňovala pozície KSS
na úkor Demokratickej strany. Napríklad pri konfiškovaní pôdohospodárskeho majetku 
sa presunuli právomoci z povereníka pôdohospodárstva na predsedu Osídľovacieho úradu, 
pozn. B. Č. ).

Treba ešte na vysvetlenie dodať, že podľa Protokolu zo dňa 27. februára 1946 sa česko-slovenská vláda zaviazala, že bude predbežne suspendovať konfiškáciu majetku osôb maďarskej národnosti, ktoré sa proti československej republike neprevinili. Treba objektívne uviesť, že dovtedajší konfiškačný postup na Slovensku bol administratívne náročný a reálne v praxi prebiehal veľmi pomaly.[29]

Podľa Dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom zo dňa 
27. februára 1946 (č. 145/1946 Zb.) a vzhľadom na záväzky, ktoré československá vláda 
v súvislosti s touto Dohodou prevzala (Protokol zo dňa 27. februára 1946, Výmenný list 
zo dňa 27. februára 1946 číslo V., ) nebolo možné konfiškovať majetok resp. bolo nutné predbežne suspendovať konfiškáciu majetku fyzických osôb maďarskej národnosti. Podľa 
čl. V. Dohody mohli byť v rámci výmeny obyvateľstva zaradené len tie osoby maďarskej národnosti, ktoré stratili československé štátne občianstvo podľa príslušného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb.[30] a mali stále bydlisko na území Československej republiky. Podľa dodatku k čl. V. Dohody do celkového počtu výmeny obyvateľstva mali byť zahrnuté z osôb maďarskej národnosti aj tie osoby maďarskej národnosti, ktoré sa 
do dňa 27. februára 1946 presťahovali alebo mali byť presťahované do Maďarska 
a nedopustili sa trestných činov podľa § 1 až § 5 nariadenia SNR č. 33/45 Zb. n. SNR. Zároveň sa započítavali do počtov - výmeny aj tie osoby maďarskej národnosti, ktoré 
do dňa27. februára 1946 boli presťahované, alebo sa presťahovali do Maďarska, pokiaľ boli obvinené z trestných činov (podľa § 1 - § 5) nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR. V tejto súvislosti sa však museli takéto osoby dostaviť pred československé súdy a museli byť oslobodené. Vzhľadom na to, že čl. V. Dohody sa vzťahoval na osoby, ktoré stratili 
čsl. štátne občianstvo podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33/45 Zb., tak sa v danom prípade vzťahoval dodatok čl. V. Dohody a to len na osoby, ktoré stratili čsl. štátne občianstvo podľa dekrétu prezidenta republiky č. 33/45 Zb. Legislatíva riešila situáciu pri majetku osôb maďarskej národnosti, ktorí si zo sebou neodniesli svoje hnuteľné veci pričom títo opustili Česko-Slovensko od znovuzriadení česko-slovenskej správy a to až do dňa podpisu Dohody (27. februára 1946). V uvedených prípadoch sa mohli takéto osoby vrátiť pre tieto veci do svojho predošlého bydliska a to bez ohľadu na to, či spadali pod ustanovenia tejto Dohody alebo nie. Avšak s výnimkou osôb spadajúcich pod ustanovenia § 1 až § 4 nariadenia SNR zo dňa 15. mája 1945 č. 33/45 Zb. n. SNR. Samotné podrobnosti postupov boli upravené rozhodnutím Zmiešanej komisie číslo 6, i keď aj tam vznikli určité výkladové rozpory. Takto tiež nemohli byť ani konfiškované hnuteľné veci osôb maďarskej národnosti, ktoré opustili územie Česko-Slovenska po znovuzriadení česko-slovenskej správy a to až 
do 27. februára 1946, pokiaľ sa nedopustili trestných činov podľa § 1 - § 4 nariadenia SNR 
č. 33/1945 Zb. n. SNR a to bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Sem spadali dokonca i takzvaní "anyáši", ktorí sa usadili na území Česko-Slovenskom po 2. novembri 1938, aj v prípade, že sa na nich Dohoda o výmene obyvateľstva nevzťahovala (pozri čl. XII. Dohody). Naopak nehnuteľné veci (majetky) týchto osôb sa mohli konfiškovať, pokiaľ ich podľa dodatku k čl. V. Dohody nepovažovali za osoby, ktoré sa mali započítať do počtu osôb v rámci výmeny podľa čl. V. Dohody. Podstatnou skutočnosťou bol ten fakt, že sa nekonfiškoval majetok pre príslušnosť k maďarskej národnosti na podklade kolektívnej zodpovednosti, 
ale pre konkrétne skutky, činy a (ne)konania príslušnej fyzickej osoby bez ohľadu na jej národnosť a štátnu príslušnosť.

V zmysle dôvodovej správy k zákonu o opatreniach..., tak "hlavným účelom osnovy 
je umožniť transformovanie všetkých medzinárodných dohôd o československo-maďarskej výmene obyvateľstva do vnútroštátneho právneho poriadku. Z doterajších medzinárodných dohôd sem spadá predovšetkým dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946, č. 145 Zb."

Rozpory v kompetenciách medzí česko-slovenskou vládou a SNR a spory medzi KSS a Demokratickou stranou v orgánoch SNR sa prejavovali nezrovnalosťami a problémami 
aj pri samotnej realizácii presídlenia obyvateľstva.[31]

Dôvodová správa k zákonu o opatreniach...podrobne rekapitulovala česko-slovensko - maďarské rokovania. "Dohoda s dodatkom bola podpísaná v Budapešti dňa 27. februára 1946, československá vláda ju schválila dňa 5. apríla 1946, Dočasné Národné zhromaždenie s ňou vyslovilo súhlas dňa 12. apríla 1946 a prezident republiky ju ratifikoval dňa 14. apríla 1946. Medzinárodnú účinnosti nadobudla dňom výmeny ratifikačných listín, čo sa stalo dňa 
15. mája 1946. K bližšiemu vykonaniu dohody a dodatku k nej si vymenil štátny tajomník 
na ministerstve zahraničných vecí s maďarským ministrom zahraničných vecí podľa zmocnenia vlády zo dňa 27. februára 1946 6 listov a pri príležitosti výmeny ratifikačných listín dňa 15.mája 1946 boli si vymenené ďalšie 3 listy, týkajúce sa výkladu dohody". Ďalej dôvodová správa uvádzala: "K uľahčeniu vykonania dohody bola zriadená čsl. maďarská zmiešaná komisia (viď čl. X dohody), jej rozhodnutia sú zmluvné strany povinné vykonať 
(viď čl. XI, odst. 3 dohody). Tato zmiešaná komisia vydala doteraz 40 rozhodnutí..."[32] Podľa dôvodovej správe k uvedenej legislatíve boli pokladané za osoby presťahované do Maďarska (§ 2 ods. 3 zákona) osoby, ktoré sa podľa dohody zarátali do kvóty prisťahovalcov, kde sa však nezapočítavali osoby, ktoré sa dopustili trestných činov.

Zástupca Demokratickej strany Fedor Hodža v parlamentnej rozprave k mierovým zmluvám na jeseň 1947 uviedol: "Musíme s poľutovaním konštatovať, že Maďarsko i dnes kladie všemožné prekážky tomu, aby aspoň táto časť riešenia našich vzájomných otázok menšinových bola ukončená čo najrýchlejšie a zavŕšená s úspechom. Mám bohužiaľ i ten pocit, že i politické ohľady a azda i stranícko - politické ohľady nás donútili k tomu, aby sme prijali znovu opakované požiadavky maďarské na zníženie tempa výmeny obyvateľstva, takže je nebezpečie, že sa pretiahne ešte po dlhý rad mesiacov."[33]Zdá sa, že F. Hodža 
(a prostredníctvom jeho vystúpenia i Demokratická strana) narážali aj na zákulisné politické rokovania a tajné politické dohovory, ktoré pod sovietskym patronátom robili v utajení v rokoch 1946-1947 zástupcovia česko-slovenských a maďarských komunistov. Aktuálny stav vtedajšej česko-slovenskej demokracie a obmedzené možnosti slobodného vyjadrenia názorov dokonca i u poslancov na jeseň 1947 (v období útokov na DS, pozn. B.Č.) umožňoval len v náznakoch pomenovať podstatu problémov a to postupné preberanie všetkej moci v štáte KSČ. Samotná KSS mohla pragmaticky a pre oči slovenskej verejnosti viesť len dočasne "quasi vlasteneckú - národnú politiku", ako prostriedok vplyvu na verejnosť vedúcu k posilňovaniu komunistickej moci, pričom v prípade plného dosiahnutia moci už nebolo žiadne miesto pre takúto politiku.

"Po zasadaní Informačného byra v septembri 1947 maďarskí komunisti začali ostro kritizovať zahraničnopolitickú koncepciu J. Masaryka a E. Beneša. Tŕňom v oku im bola koncepcia 
Č-SR ako mostu medzi Východom a Západom. Iniciovaní Moskvou dôrazne pripomínali predstaviteľom Č-SR, aby pri pestovaní týchto svojich ilúzii nezabúdali, do akej veľmocenskej sféry patrí Č-SR po roku 1945. Pritom s obľubou poukazovali na to, 
že Maďarsko je nekompromisne na strane ZSSR." [34]

V rámci ratifikačného procesu prezident Česko-Slovenska Eduard Beneš predložil formou "Listu prezidenta republiky" zo dňa 17. mája 1947 Ústavodarnému Národnému zhromaždeniu návrh na vyslovenie jeho súhlasu s mierovou zmluvou medzi mocnosťami spojenými 
a združenými a Maďarskom, ktorá bola uzatvorená a podpísaná dňa 10. februára 1947 v Paríži. Zahraničný výbor česko-slovenského parlamentu prerokoval "List prezidenta republiky" dňa 16. septembra 1947. V obsahu prezidentského listu bola aj dôvodová správa ako súčasť parlamentnej tlače č. 701[35]. Spoluautorom resp. korektorom textu prevažnej časti dôvodovej správy bol Vladimír Clementis vtedajší štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí a priamy účastník medzinárodných rokovaní, ktorý sa zúčastňoval ako zástupca vlády rokovania parlamentu k problematike mierových zmlúv a poskytoval poslancov výklad zmlúv.

Dôvodová správa k prezidentskému listu chronologicky uvádzala, že príprava mierových zmlúv a riešenie povojnových problémov bola predmetom rokovania spojencov ešte pred ukončením druhej svetovej vojny a to po vyhlásení zahraničných ministrov Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie na Moskovskej konferencii roku 1943. Spojenci v rámci protihitlerovskej koalície uviedli (podľa dôvodovej správy), že jednotný postup pri vedení vojny bude zachovaný aj po jej ukončení pri organizácii mieru a bezpečnosti. To potvrdili zástupcovia troch veľmocí na Jaltskej (Krymskej) konferencii 
vo februári 1945 s tým, že urobia spoločné opatrenia na rozriešenie politických 
a hospodárskych problémov ako národov oslobodených z nacistickej nadvlády, i národov bývalých satelitov osi. Následne vznikla Rada zahraničných ministrov v rámci Postupimskej konferencie, ktorá pozostávala zo zástupcov Sovietskeho zväzu, Spojených štátov
amerických, Veľkej Británie, Francúzska a Číny, ktorá bola zmocnená, aby pripravila mierové zmluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvé zasadnutie Rady zahraničných ministrov sa uskutočnilo v Londýne a to od 11. septembra do 2. októbra 1945. V decembri 1945 na konferencii zahraničných ministrov v Moskve bolo rozhodnuté v súlade s uznesením Postupimskej konferencie, že mierové zmluvy budú vypracované zástupcami mocností, ktoré prijali kapituláciu príslušného porazeného štátu. Z uvedeného vyplynulo, že mierovú zmluvu s Talianskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie 
a Francúzska, ktoré budú v tomto prípade pokladané za signatára dohody o prímerí s Talianskom. Mierovú zmluvu s Rumunskom, Bulharskom a Maďarskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Vo vzťahu k porazenému Fínsku mierovú zmluvu s Fínskom mali navrhnúť ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Veľkej Británie.

Samotné zmluvy mali byť podľa dôvodovej správy potom predložené "Spojeným národom, ktoré sa zúčastnili vojny". Od januára 1946 do apríla 1946 pripravili príslušní zástupcovia zahraničných ministrov návrhy mierových zmlúv, ktoré boli Radou zahraničných ministrov 
na zasadaní v Paríži od 25. apríla do 16. mája a od 15. júna do 12. júla 1946 [36]"prerokované a dokončené".

Dňa 29. júla 1946 bola otvorená a začala svoju činnosť "Parížska konferencia", zložená 
z piatich uvedených veľmocí a zo všetkých členov Spojených národov, ktorí sa "účinne zúčastnili podstatnými vojenskými silami vojny proti nepriateľským štátom v Európe medzi nimi bolo i Československo". Mierové zmluvy v intenciách textu dôvodovej správy boli prerokované v desiatich komisiách a to v piatich komisiách politických a územných 
(pre Taliansko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Fínsko), vo dvoch komisiách hospodárskych a finančných (pre Taliansko a pre Balkán, Fínsko), v komisii vojenskej, 
v komisii právnej a redakčnej a generálnej komisii. Samotný rokovací poriadok bol stanovený osobitnou komisiou pre organizáciu a procedúru. Jednotliví zástupcovia porazených štátov, vrátane Maďarska a pozvaných štátov spojeneckých, na konferencii nezastúpených, boli vypočutí na plenárnych schôdzach a v niektorých prípadoch aj v komisiách. V priebehu rokovaní boli vypracované prípravné a finálne verzie textov návrhov mierovej zmluvy s Maďarskom. [37] Konferencia ukončila práce dňa 15. októbra 1946 a jej odporúčania boli predložené Rade zahraničných ministrov, ktorá v New Yorku podľa dôvodovej správy 
od 4. novembra do 13. decembra 1946 (správne do 12. decembra 1946, pozn. B. Č.) [38] dopracovala konečné texty mierových zmlúv, vrátane mierovej zmluvy s Maďarskom. Jednotlivé mierové zmluvy boli podpísané v Paríži dňa 10. februára 1947.

Mierová konferencia podľa dôvodovej správy sa snažila o spravodlivú úpravu nevyriešených otázok a vo vytvorení základov pre priateľské vzťahy medzi "Mocnosťami spojenými a združenými" a Maďarskom, tak aby Maďarsko mohlo byť prijaté za člena Spojených národov. Podľa dôvodovej správy "Maďarsko", ktoré sa stalo "spojencom hitlerovského Nemecka" a zúčastnilo sa po jeho boku vojny proti Sovietskemu zväzu, Spojeným štátom americkým, a iným Spojeným národom, "nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu".
Tiež Maďarsko "dňa 28. januára 1945 uzavrelo prímerie s vládami Zväzu sovietskych socialistických republík, Spojených štátov amerických a Spojeného Kráľovstva, zastupujúcimi všetky Spojené národy, ktoré boli vo vojne s Maďarskom".

Na mierovej konferencii sa v zmysle dôvodovej správy riešili tiež otázky, ktoré "vyžadovali osobitnej úpravy problémov, dané charakterom druhej svetovej vojny, v ktorej Maďarsko stálo vo fronte fašistických útočníkov". Jednak to boli otázky povahy všeobecnej a ich riešenie bolo včlenené do základov všetkých mierových zmlúv. Iné otázky špeciálnej povahy boli začlenené na základe doplňovacích a pozmeňovacích návrhov zúčastnených štátov
do mierových zmlúv priamo na mierovej konferencii.

V rámci príprav a priebehu mierovej konferencie Česko-Slovensko informovalo 
Radu zahraničných ministrov ešte v máji 1946 o svojich požiadavkách. V tejto súvislosti 
aj podalo česko-slovenské "memorandum", v ktorého prílohách boli "zvlášť rozvedené otázky odsunu obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a úpravy hraníc".

Dôvodová správa uvádzala, že na samotnej Parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko opätovne predložilo všetky svoje požiadavky vo forme doplnkov a pripomienok k príslušným článkom návrhu mierovej zmluvy. Podľa dôvodovej správy: "Československo v nich uplatňovalo úplnú nulitu rozhodnutia viedenskej arbitráže do všetkých dôsledkov, úpravu hraníc pri Bratislave, zákaz revizionistickej propagandy, uskutočnenie zásady národného štátu Čechov a Slovákov odsunom obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a súbežne 
s Juhosláviou vydanie predmetov tvoriacich kultúrny majetok oboch štátov, ktoré sa dostali po r. 1848 v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919 do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcií".

Podľa Fedora Hodžu, zástupcu Demokratickej strany, v parlamentnej rozprave k problematike mierovej zmluvy s Maďarskom: "Mierová zmluva dáva možnosť rozvinúť susedský vzťah 
i tým, že predvída uzavretie kultúrnej dohody medzi Československom a Maďarskom a že na druhej strane však predpisuje, aby nám Maďarsko vydalo všetky historické a kultúrne pamiatky, ktoré majú úzky vzťah k Slovensku, resp. k Československu. Je to isto prvým predpokladom uskutočnenia takejto kultúrnej dohody, aby Maďarsko splnilo svoje záväzky na odovzdaní týchto kultúrnych a historických hodnôt, o ktoré sa Slovensko už dávno snažilo 
a ktoré i podľa mierových zmlúv z roku 1919 bolo Maďarsko povinné nám z časti odovzdať."[39]

V dôvodovej správe k mierovej zmluve s Maďarskom je uvedené, že "od počiatku československého úsilia vytvoriť z Československa národný štát Čechov a Slovákov bolo jasné, že problém maďarskej etnickej skupiny na Slovensku, hoci v porovnaní s odsunom Nemcov vcelku nepatrný, bude predstavovať po stránke medzinárodnej a diplomatickej problém omnoho obťažnejší. Odsun Nemcov bol rozhodnutý v Postupime ešte pred vlastným rokovaním o mierovej zmluve s Nemeckom, kým odsun Maďarov mohol byť riešený až
v mierovej zmluve uzavieranej už s uznanou, právoplatnou maďarskou vládou. Napriek opätovným pokusom, urobeným v tomto smere, nepodarilo sa získať obe anglosaské delegácie pre myšlienku pojať československú požiadavku odsunu maďarskej národnej skupiny zo Slovenska do návrhu mierovej zmluvy a bolo sa treba uspokojiť s možnosťou navrhnúť ju až na samotnej konferencii".

Tiež dôvodová správa uvádzala, že "v rozpravách politickej a územnej komisie pre Maďarsko a ich osobitných podvýborov sa vyhovelo československým požiadavkám; pokiaľ išlo o návrh na odsun 200.000 osôb maďarskej národnosti z Československa, boli síce uznané konferenciou jeho pohnútky, dôvody a účel, avšak nebolo možné dosiahnuť takého jej uznesenia, aby záväzok prijať tieto osoby bol Maďarsku uložený mierovou zmluvou, a to preto, že sa pre navrhovaný odsun Maďarov verejne vyslovila z veľmocí len delegácia Zväzu sovietskych socialistických republík. Pre prípad hlasovania bola zaistená podpora Francúzska." V nadväznosti na uvedenú situáciu v snahe "dosiahnuť v tejto otázke uznesenia za daného stavu veci pre seba uspokojivého a zároveň všetkým delegáciám prijateľného, zmenilo Československo svoj pôvodný návrh tak, že mierovou zmluvou by bolo Maďarsku uložené, aby začalo s Československom rokovanie o rozriešení problému obyvateľstva maďarského etnického pôvodu, ktoré nebude presídlené do Maďarska v rámci dohody 
o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946. Ak by nedošlo v lehote 6 mesiacov 
odo dňa, keď zmluva nadobudne účinnosť, k dohode, malo by Československo právo obrátiť sa na Radu zahraničných ministrov o pomoc pri konečnom riešení". V tejto súvislosti dôvodová správa zdôrazňuje, že "podávajúc svoj návrh, upozornilo Československo 
na svetovom fóre na naliehavosť problému pre európsky mier. I tie delegácie, ktoré sa postavili proti pôvodne navrhnutej formulácii návrhu plne uznali právo Československa 
na národný štát, a okrem toho bola zástupcami všetkých veľmocí veľmi jasne vyslovená zásada, že po skúsenostiach druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín riešiť poskytnutím menšinových práv".

Poslanec J. Stránský počas rozpravy v Ústavodarnom Národnom zhromaždení k mierovej zmluve s Maďarskom zdôraznil: "Priznávame rozčarovanie z neúspechu vo veci, na ktorej nám z celého rokovania o mierovej zmluve s Maďarskom záležalo najviac...Nebol to, pravdivo povedané, prvý neúspech tohto nášho stanoviska...parížska konferencia len potvrdila nepochopenie nášho stanoviska."[40]

Z hľadiska stanovenia vojenských podmienok mierovej zmluvy s Maďarskom mali signatári mierovej zmluvy na zreteli psychologický účinok akéhosi veľkorysého riešenia, "ktoré by zabránilo vyvolaniu revizionistických snáh". Treba však uviesť, že aj podľa dôvodovej správy v porovnaní s vojenským ustanoveniami Trianonskej mierovej zmluvy bola Parížska mierová zmluva z roku 1947 voči Maďarsku "priaznivejšia". Trianonská zmluva podľa dôvodovej správy stanovila nielen oveľa nižší počet branných síl, ale určovala tiež organizáciu jednotiek, ich výzbroj, početný pomer dôstojníkov a poddôstojníkov a dĺžku vojenskej služby. Napríklad Trianon zakazoval vojenskú mobilizáciu a mobilizačnú prípravu, niektoré bojové prostriedky a obmedzoval políciu a žandárstvo. Naopak stav branných síl povolených podľa Parížskej mierovej zmluvy s Maďarskom z roku 1947 bol v prípade Maďarska dvojnásobný 
v porovnaní s počtami podľa Trianonskej mierovej zmluvy. V tejto súvislosti je možné uvedenú situáciu komentovať tým, že Sovietsky zväz ako nový stredoeurópsky hegemón pokladal Maďarsko (podobne ako Česko-Slovensko) za svoju sféru vplyvu, so spojeneckými dohodami a v prípade vtedajšieho Maďarska už s trvale dislokovanými sovietskymi jednotkami.

Parížska mierová zmluva s Maďarskom v zmysle dôvodovej správy okrem všeobecnej reštitučnej klauzuly, podľa ktorej majú porazené štáty vydať len zistiteľné veci, nachádzajúce sa na ich území bolo do mierovej zmluvy na návrh československej delegácie prijaté osobitné ustanovenie, ktorého účelom bolo dať materiálnu náplň všeobecnému vyhláseniu o nulite Viedenskej arbitráže už obsiahnutej v politických klauzulách. Išlo o určitú výnimku pretože Česko-Slovensku sa takto dostalo podľa zmluvy okrem obvyklej reštitúcie aj plnú náhradu 
za všetko to, čoho sa Maďarsko z verejného majetku zmocnilo v dôsledku viedenského diktátu.

Podľa dôvodovej správy sa z hľadiska kompenzácii za majetky, práva a majetkové účasti, patriace príslušníkom Spojených národov (teda i Česko-Slovensku), pokiaľ tieto boli poškodené na území maďarskom, priznala náhrada škody vo výške dvoch tretín utrpenej ujmy. Taktiež na uspokojenie pohľadávok, vzniklých Spojeným národom oproti Maďarsku pred vojnou alebo z mierovej zmluvy, mohli signatári zmluvy zadržať a likvidovať majetok maďarského štátu a jeho príslušníkov, nachádzajúcich sa na ich území.

Samotná úprava nového režimu na Dunaji mohla byť podľa dôvodovej správy 
pre "protichodnosť názorov veľmocí riešená v mierovej zmluve iba všeobecným vyhlásením zásady slobody obchodu a plavby na Dunaji, ktorého presná náplň má byť stanovená na budúcej konferencii o Dunaji". (Konferencia o Dunaji sa nakoniec uskutočnila v roku 1948 v Belehrade, pozn. B. Č.).

V Ústavodarnom národnom zhromaždení bola mierová zmluva s Maďarskom z 10. februára 1947 predložená formou vládneho návrhu ústavného zákona o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom. Česko-slovenská vláda schválila návrh ešte 22. apríla 1947 a v parlamente uvedený návrh (tlač č. 696) mal len tri paragrafy 
(s veľmi stručnou dôvodovou správou) v ktorých bol vyjadrený súhlas Ústavodarného národného zhromaždenia s mierovou zmluvou s Maďarskom a tiež so zmenou štátneho územia (rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia). Ústavný zákon bol schválený parlamentom 14. októbra. 1947 a bol publikovaný pod č. 171/1947 Zb. Samotný ústavný zákon č. 171/1947 Zb. zo dňa 14. októbra 1947 o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom nadobudol vnútroštátnu účinnosť 14.10. 1947. Česko-slovenský štát dňom 15. októbra 1947 nadobudol všetok majetok maďarského štátu, rozšíril účinnosť česko-slovenských právnych predpisov a pôsobnosť česko-slovenských štátnych orgánov na území obcí Rusovce, Jarovce a Čunovo, ktoré boli administratívne pripojené k okresu Bratislava - okolie.[41]

Počas prerokovania návrhu ústavného zákona a mierovej zmluvy s Maďarskom v pražskom Ústavodarnom Národnom zhromaždení dňa 14. 10. 1947 uviedol v pléne k návrhu spoločný parlamentný spravodajca: "Ako je známe, uplatnila republika Československá mierové požiadavky k mierové zmluve s Maďarskom už v memorandu, predloženom 
Rade zahraničných ministrov v máji r. 1946 a neskôr znovu vo forme pripomienok k návrhu mierové zmluvy na parížskej konferencii. Československo domáhalo so svojou delegáciou splneniu piatich hlavných vecí: 1. Vyslovení úplnej nulity viedenskej arbitráže, 2. úpravy hraníc pri Bratislave, 3. zákaz revizionistickej propagandy, 4. uznanie národného štátu Čechov a Slovákov odsunom maďarského obyvateľstva z Československa a 5. spoločne 
s Juhosláviou vydanie predmetov kultúrneho majetku, ktorý v dobe od r. 1848 až do r. 1919 
v dôsledku maďarské nadvlády prešiel do držby maďarského štátu alebo do držby maďarských verejných inštitúcii. Týmto požiadavkám Československu bolo vyhovené až na návrh na odsun 200.000 Maďarov z Československa." "Mierová zmluva s Maďarskom bola už ratifikovaná Zväzom sovietskych socialistických republík, Spojenými štátmi americkými i Veľkou Britániou a ich ratifikačné listiny boli uložené v Moskve dňa 
15. septembra t. r. Tým mierová zmluva s Maďarskom nadobudla medzinárodnú účinnosť.
I keď delegácie, ktoré sa postavili proti tomuto návrhu, uznali naše právo na národný štát 
a zástupcovia všetkých veľmocí jasne vyslovili zásadu, že po skúsenostiach z druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín riešiť priznaním menšinových práv..."[42]

V rámci parlamentnej rozpravy k mierovej zmluve s Maďarskom L. Novomeský, ktorý vyjadroval stanovisko KSS, k problematike maďarskému revizionizmu aktuálne uviedol: "Tiež treba vedieť, že maďarský revizionizmus je oveľa expanzívnejší smerom k Slovensku a k Československu, než ku ktorémukoľvek inému susedovi. A preto je tiež samozrejme,
že československá obrana musí byť iná, než kdekoľvek inde proti takýmto zámerom."

Inak k mierovým zmluvám L. Novomeský v česko-slovenskom parlamente výstižne zdôraznil: "Zmluvy, ktoré ležia pred nami, sú dielom kompromisov." [43]

3. Dopady mierovej zmluvy na Slovensko z pohľadu stále aktuálnych ustanovení mierovej zmluvy.

V záverečnej časti štúdie súhrnne uvedieme a budeme citovať z hľadiska Slovenska možno najdôležitejšie (a v mnohých prípadoch stále aktuálne) ustanovenia Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947. Musíme si uvedomiť, že súčasná Slovenská republika je jedným z plnoprávnych nástupcov bývalého Česko-Slovenska, ktoré uzatvorilo mierovú zmluvu s Maďarskom v roku 1947. V zmysle medzinárodných dokumentov riešiacich sukcesiu štátov v medzinárodných zmluvách a podľa právneho poriadku Slovenská republika vstúpila ako univerzálny sukcesor do Parížskej mierovej zmluve z roku 1947, vrátane všetkých práv a povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy.

I keď mierová zmluva s mocnosťami spojenými a združenými a to Sovietskeho zväzu spolu s Ukrajinou a Bieloruskom, USA, Veľkej Británie, Česko-Slovenska, Juhoslávie, Kanady, Austrálie, Juhoafrickej Únie (neskôr JAR), Indie a N. Zélandu a s Maďarskom ako porazeným štátom z druhej svetovej vojny bola podpísaná ešte 10. februára 1947 v Paríži, tak ma stále pre súčasnú Slovensku republiku mnoho aktuálnych ustanovení.

Samotný text mierovej zmluvy s Maďarskom bol verejne publikovaný v česko-slovenskej zbierke zákonov pod č.192/1947 Zb. (s formálnou platnosťou publikácie k 22. 11. 1947), ale medzinárodnoprávne nadobudla mierová zmluva právnu účinnosť už 15.septembra 1947 uložením ratifikačných listín v Moskve zo strany troch veľmocí. Uveďme ešte, že prijatím ústavného zákona č.171/1947 Zb. o mierovej zmluve medzi Mocnosťami spojenými a združenými a Maďarskom česko-slovenský parlament (vtedy Ústavodarne Národné zhromaždenie) vyjadril všeobecný súhlas s mierovou zmluvou s Maďarskom a so zmenami štátnych hraníc (rozšírenie bratislavského predmostia). Mierové zmluvy nadobudli pre Česko-Slovensko právnu účinnosť 14. októbra 1947. Toto sú rozhodujúce dátumy mierovej zmluvy s Maďarskom z hľadiska dnešnej Slovenskej republiky. Vráťme sa však k niektorých dôležitých ustanoveniam mierovej zmluvy z hľadiska ich presnej citácie.

V preambule mierovej zmluvy s Maďarskom bolo deklarované predchádzajúce vojnové spojenectvo Maďarska s hitlerovským Nemeckom, pričom podľa mierovej zmluvy Maďarsko doslova citujeme: "...nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu". Podľa článku 1 ods. 4, pism. a) mierovej zmluvy s Maďarskom boli všetky rozhodnutia viedenskej arbitráže 
z 2. novembra 1938 vyhlásené za nulitné s tým, že podľa článku 25 zmluvy boli nulitou postihnuté aj následné dohody a z nich vyplývajúce právne dôsledky. V zmysle článku 
5 ods.1 mierovej zmluvy citujeme: "Maďarsko vstúpi do rokovania s Československom 
za účelom rozriešenia otázky tých obyvateľov maďarského etnického pôvodu, sídliacich v Československu, ktorí nebudú usadení v Maďarsku podľa dohody z 27.februára 1946 o výmene obyvateľstva". Podľa článku 29 ods.1 mierovej zmluvy s Maďarskom malo 
aj Česko-Slovensko ako mocnosť spojená a združená okrem iného "právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami" a to vo vzťahu jednak k majetku samotného Maďarska a jednak voči majetku jednotlivých maďarských príslušníkov. V tejto súvislosti je dôležitý článok 29 ods. 3 mierovej zmluvy, ktorý znie: "Maďarska vláda sa zaväzuje odškodniť maďarských príslušníkov ,ktorých majetok bude odňatý podľa tohto článku a nebude im vrátený". Taktiež podľa článku 32 ods. 1 zmluvy citujeme: "Maďarsko sa zrieka menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov akejkoľvek povahy proti Mocnostiam spojeným a združeným" (teda vrátane Česko-Slovenska, pozn. B.Č.) "vzniknuvších priamo z vojny alebo z opatrení urobených v dôsledku vojnového stavu v Európe po 1.septembri 1939" (do ukončenia vojnového stavu s Maďarskom, ktorý riešila už preambula zmluvy s Maďarskom). Uveďme, že až celková ratifikácia mierovej zmluvy s Maďarskom v roku 1947 oficiálne ukončila voči Maďarsku vojnový stav, ktorí vznikol v období po 1. septembri 1939 zo strany jednotlivých štátov medzinárodného spoločenstva a , ktoré nemohlo zrušiť ani prímerie. Dôležité je i nasledujúce ustanovenie (článok 32 ods.2), ktoré dáva jednoznačný výklad článku 32 ods. 1 mierovej zmluvy, pričom uvádza, že "ustanovenia tohto článku majú vylúčiť celkom a s konečnou platnosťou" (zdôraznil B. Č.) "všetky nároky" (zdôraznil B. Č.) "takej povahy ,aké sú tu spomínané, ktoré od teraz zaniknú, nech je zúčastnenou stranou ktokoľvek" (zdôraznil B. Č.). Navyše podľa článku 32 ods. 3 mierovej zmluvy "Maďarsko sa taktiež zrieka menom maďarskej vlády a maďarských príslušníkov všetkých nárokov" (zdôraznil B. Č.) "takej povahy, o ktorej je reč v bode 1 tohto článku, proti každému spojeneckému národu...". 
Pod zmluvný pojem "maďarských príslušníkov", tak ako to stanovili medzinárodní signatári parížskej mierovej zmluvy, spadali z hľadiska Česko-Slovenska, v dobe pri uzatvorení parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, až na výnimky v podstate väčšina vtedajších príslušníkov maďarskej národnosti žijúci počas druhej svetovej vojny (ako občania hortyovského Maďarska) na Maďarskom okupovanom území Slovenska. Až schválenie mierovej zmluvy umožnilo, aby takýto príslušníci maďarskej národnosti získali česko-slovenské občianstvo a stratili predchádzajúce maďarské občianstvo. To sa mohlo udiať k dátumu právnej účinnosti mierovej zmluvy pre Česko-Slovensko a to dňom uloženia ratifikačných listín mierových zmlúv v Moskve (14. 10. 1947).

Ďalej Maďarsko v parížskej mierovej zmluve z roku 1947, sa v článku 4 zmluvy medzinárodnoprávne zaviazalo, že urobí opatrenia "na rozpustenie všetkých politických, vojenských alebo polovojenských organizácii fašistického rázu na maďarskom území, ako 
aj všetkých iných organizácii" (zdôraznil B. Č.) "vyvíjajúcich propagandu nepriateľskú Spojeným národom (teda aj voči Česko-Slovensku resp. jeho právnemu nástupcovi Slovenskej republike, pozn. B.Č.) "počítajúc do toho propagandu revizionistickú" (zdôraznil B. Č.), "sa zaväzuje, že v budúcnosti nebude trpieť" (zdôraznil B. Č.) "jestvovanie a činnosť organizácii tohto druhu, ktorých cieľom je zbaviť ľud jeho demokratických práv" (toto je minulý, ale zároveň aj súčasný a budúci právny záväzok Maďarska, ktorý ma stále nielen vnútroštátnu, ale aj medzinárodnoprávnu platnosť a ktorého sa možno medzinárodnoprávne dovolávať prostriedkami medzinárodného práva, pozn. B. Č.)

Z ďaľších zmluvných ustanovení zmluvy spomeňme napríklad v článok 11 ods.1 mierovej zmluvy, kde sa uvádza všeobecný právny záväzok resp. právnu povinnosť Maďarska vydať okrem iného Česko-Slovensku predmety kultúrneho dedičstva, ktoré pochádzali z územia Slovenska a , ktoré "po roku 1848 prešli do držby maďarského štátu alebo maďarských verejných inštitúcii v dôsledku maďarskej nadvlády pred rokom 1919..." (jednalo sa o historické archívy, knižnice, historické dokumenty, starožitnosti, iné predmety kultúrnej ceny, pôvodné umelecké, literárne a vedecké predmety). Z uvedeného právneho záväzku Maďarska boli vyňaté podľa článku 11 ods. 2 tejto zmluvy len "predmety získané kúpou, darom, záveťou a pôvodné diela Maďarov". Popri horeuvedenému základnému zmluvnému rámcu všeobecnej právnej povinnosti Maďarska na vrátenie kultúrneho dedičstva sú oprávnenia Česko-Slovenska v zmluve rozšírené aj o ďaľšie osobitné právne povinnosti Maďarska nad rámec čl. 11 ods. 1 zmluvy. Jednalo sa o ďaľšie právne tituly vrátenia kultúrneho dedičstva a iného majetku (článok 24 zmluvy). Tak článok 24 ods. 1 zmluvy stanovoval právnu povinnosť Maďarska vrátiť odvlečený majetok ako taký (teda bez ohľadu či pôjde alebo nepôjde o kultúrne dedičstvo), s tým, že článok 24 ods. 2 zmluvy výslovne uvádza ďalšiu špecifickú právnu povinnosť Maďarska vo vzťahu aj k Česko-Slovensku v rámci reparácii a reštitúcii a to vrátenia "všetkého zistiteľného majetku" ,ktoré boli jednak násilím alebo donútením odvlečené aj z územia Slovenska a to "bez ohľadu na prípadné neskoršie prevody". A navyše mierová zmluva stanovovala osobitnú právnu povinnosť Maďarska a to vrátiť predmety "významu umeleckého, historického alebo archeologického, ktoré tvoria časť kultúrneho dedičstva", "odvlečené maďarskými armádami, maďarskými úradmi alebo maďarskými príslušníkmi násilím alebo donútením" (článok 24 ods. 3 zmluvy) .Zároveň pri takýchto predmetoch kultúrneho dedičstva pokiaľ ich nebolo možné vrátiť 
(napr. z dôvodu ich zničenia, nezistenia ich miesta pobytu a podobne), tak má Maďarsko podľa zmluvy dať "predmety tohože druhu a približne tej istej hodnoty, akú mali odvlečené predmety, pokiaľ je možné takéto predmety v Maďarsku zadovážiť" (článok 24 ods. 3 mierovej zmluvy).

V záujme komplexnejšieho a hlavne aktuálnejšieho pohľadu sa ešte krátko venujme 
tzv. Štrbskému protokolu inak pôvodne podpisovanému Istvánom Antosom a Vladimírom Clementisom v roku 1949 na Štrbskom Plese. Presnejšie tzv. Štrbský protokol bol oficiálne: "Protokol medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok zo dňa 25. júla 1949". Dodajme, že ani oficiálne nazývané - dôverné dodatkové protokoly, ktoré sa následne uzatvárali nemohli meniť ani dopĺňať samotný text tzv. Štrbského protokolu, ale mali výlučne riešiť len nerozriešené výhradne finančné a hospodárske otázky (teda nemohli upravovať problematiku (ne)vrátenia kultúrneho dedičstva na Slovensko a iné). A samozrejme vôbec nemohli meniť ustanovenia mierovej zmluvy z roku 1947. Údajnými aktérmi akéhosi "tajného (politického) protokolu" o "faktickom nevymáhaní" slovenského kultúrneho dedičstva z Maďarska k tzv. Štrbskému protokolu bol údajne člen úzkeho vedenia maďarských komunistov János Kádár a Viliam Široký údajne v roku 1950. Uvedení politickí aktéri boli navyše bez vnútroštátnej legislatívnej právomoci, ktorú mali teoreticky len vtedajšie parlamenty štátov a v oblasti kultúrneho dedičstva výhradne SNR a na jej názor sa ani nikto nepýtal. Takýto doslova "politický a tajný" (údajný dôverný dodatkový protokol) nikdy nemal a dodnes nemá všeobecnú, ani inú právnu záväznosť, čo sa týka nevrátenia slovenského kultúrneho dedičstva nachádzajúceho sa podľa mierovej zmluvy v Maďarsku. Navyše takýto dôverný dodatkový protokol vznikol v období neslobody a právneho nihilizmu, v rozpore s ustanoveniami mierovej zmluvy, bez vnútroštátnej legislatívnej právomoci a nad rámec samotného tzv. Štrbského protokolu. Bol to nelegálny a nelegitímny úkon, ktorý bol od začiatku neplatný, tak z hľadiska vtedajšieho práva ako aj podľa dnešného právneho stavu, vrátane zjavného porušenia dobrých mravov. Podľa dobového Širokého išlo len o akési nepotrebné "haraburdy" (a nie o nenahraditeľné slovenské kultúrne dedičstvo v Maďarsku), kde však asi rozhodujúce v jeho rozhodovaní boli zákulisné politické tlaky spôsobené možnosťou maďarského Rákosiho komunistického vedenia v podstate ľubovoľne označiť "Rajkových pomocníkov" medzi česko-slovenským komunistickým vedením. Takto sa napríklad "medzinárodné a slovenské dôsledky" Rajkovho procesu neprejavili v neprospech samotného V.Širokého, ale v neprospech V. Clementisa a iných. [44]

Parížska mierová zmluva s Maďarskom z roku 1947 je v súčasnosti naďalej súčasťou medzinárodného práva, ako i vnútroštátneho právneho poriadku signatárskych 
(a ich nástupnických) štátov, vrátane Slovenska a Maďarska, je plne realizovateľná a navyše v prípade slovenského kultúrneho dedičstva v Maďarsku podporená všeobecnými a platnými dokumentami OSN.

Takto napríklad vrátenie kultúrneho dedičstva na Slovensko z Maďarska je doteraz otvorenou otázkou a predmetom viacerých (a nezávisle na seba) právnych titulov v parížskej mierovej zmluve s Maďarskom z roku 1947 (čl.11 ods.1, čl. 24 ods.1, 2 a 3 zmluvy), ako aj príslušných tiež "dosiaľ nerealizovaných" ustanovení (čl. 175 až čl. 179) Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. [45]

RESUME

Ešte v roku 2012 sme si pripomenuli 65. výročie podpísania Parížskej mierovej zmluvy v Maďarskom. Dňa 10. februára 1947 v Paríži bola mierová zmluva s Maďarskom podpísaná mocnosťami spojenými a združenými, vrátane bývalého Česko-Slovenska. Autor sa zaoberá priebehom parížskej mierovej konferencie, ktorá sa uskutočnila od 29. júla 1946 
do 15. októbra 1946. Osobitne sa venoval hlavne česko-slovenským postojom a návrhom na mierovej konferencii a to na pozadí nastupujúcej svetovej bipolarity - USA a Sovietskeho zväzu. Uvádza tiež autentické texty časti niektorých amerických tajných vládnych dokumentov z roku 1946. Porovnáva východiskový návrh s konečnou podobou mierovej zmluvy. Podáva historicko-právnu analýzu základných ustanovení mierovej zmluvy s Maďarskom. Parížska mierová zmluva s Maďarskom nadobudla medzinárodnoprávnu účinnosť dňa 15. septembra 1947. V súvislosti s česko-slovenským ratifikačným procesom spojeným s prijatím mierovej zmluvy v Česko-Slovensku sa autor taktiež zaoberá dôvodovou správou k mierovej zmluve, vystúpeniami poslancov a rokovaním parlamentu vo vtedajšom Ústavodarnom Národnom zhromaždení v roku 1947. V záverečnej časti sa štúdia venuje nielen odkazu, ale hlavne aktuálne platným právnym ustanoveniam Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 z hľadiska súčasnej Slovenskej republiky.


[1] Presnejšie od 29. júla 1946 do 15. októbra 1946 s následným podpisovaním piatich mierových zmlúv v budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí na Quai ď Orsay v Paríži (presnejšie v Salon de ľHorloge) dňa 10. februára 1947 v popoludňajších hodinách. Za Česko-Slovensko podpisovali mierové zmluvy J. Masaryk a V. Clementis. So začiatkom medzinárodnoprávnej účinnosti všetkých mierových zmlúv od 15. septembra 1947. Parížskej mierovej konferencie sa " plnoprávne, či formálne" zúčastnili: Spojené štáty americké, Sovietsky zväz, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Austrália, Belgicko, Bielorusko, Brazília, Česko-Slovensko, Etiópia, Grécko, Holandsko, India, Juhoafrická únia, Juhoslávia, Kanada, Nórsko, Nový Zéland, Poľsko a Ukrajina. Na mierovú konferenciu boli prizvaní tiež zástupcovia Albánska, Egypta, Iraku, Kuby, Mexika a Rakúska, ktorí sa k prejednávaným otázkam mohli vyjadrovať.

[2] Pozri napríklad ZELENÁKOVÁ, Ž. : Jan Masaryk a mierová zmluva s Maďarsko. 
In Jan Masaryk, diplomat, státnik, humanista. Praha: VŠE, 1996, s.161-173.

[3] Clementis mal kľúčovú vyjednávaciu diplomatickú úlohu pri riešení maďarskej otázky za Česko-Slovensko ešte v období pred začiatkom parížskej mierovej konferencie, 
čo zaznamenala z hľadiska vývoja jeho postojov i americká diplomacia. Pozri napr. americké tajné memorandá "The Ambasador in Czechoslovakia (Steinhardt) to the Secretary of State" datované 15. 2. 1946, 7. 3. 1946 a iné (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/). Pozri tiež MICHÁLEK S.: K niektorým otázkam československej zahraničnej politiky v rokoch 1945-1951 so zameraním na činnosť Vladimíra Clementisa. In Vladimír Clementis 1902-1952. Bratislava: MZV SR - SIMŠ, 2002, s. 38-44.

[4] Pozri napríklad MICHÁLEK S.: Československá delegácia na Parížskej mierovej konferencii roku 1946 (so zameraním na podiel Juraja Slávika). In PEŠEK J. : Kapitolami najnovších slovenských dejín. Bratislava: HÚ SAV,2006, s. 57-74.

[5] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: Stála Konferencia Slovenskej inteligencie Slovakia Plus, 1996, s. 31. Podľa vyjadrenia Krna ohľadne zámerov Maďarska: "Zdá sa, že Maďari vážne dúfali, že sa im podarí dosiahnuť "status quo ante" - stav ako predtým - z roku 1938, najmä v otázke ochrany menšín u susedov. Dúfali v uľahčenie hospodárskych podmienok návrhu mierovej zmluvy. Radi by boli docielili aspoň menšie korektúry hraníc voči Československu a väčšie voči Rumunsku. Tiež sa usilovali dosiahnuť uznanie ako bývalý nepriateľský štát, ktorý po boku spojencov účinne bojoval proti Hitlerovmu Nemecku. Teda uznanie statusu kobelligerentného štátu" (s. 30-31).

[6] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s.59 - 90.

Krno v citovanom diele uvádza vystúpenie V. Clementisa na pléne mierovej konferencie dňa 12. októbra 1946 v Paríži. Clementis okrem iného uviedol: "Vychádzajúc z nášho špeciálneho postavenia, žiadali sme od tejto konferencie v podstate dve zásadné veci. Žiadali sme dôslednú a plnú likvidáciu Mníchova a viedenského diktátu. Boli sme trochu zarazení, 
že sme spočiatku museli za túto našu prirodzenú požiadavku bojovať. Kvitujeme, však lojálne, že nakoniec bola prijatá jednomyseľne. Za druhé, žiadali sme, aby nám rozhodnutím mierovej konferencie bolo umožnené zamedziť na našom vlastnom území a v rámci nášho suverénneho štátu opakovanie sa tej podkopnej činnosti, ktorá napomáhala vonkajšiemu útočníkovi rozbíjať náš štát. Preto sme si priali, aby bola Maďarsku uložená povinnosť prijať maximálne 200 000 etnických Maďarov, ktorí dnes žijú pomiešaní so slovenským obyvateľstvom blízko našich južných hraníc, a ktorým sme pri odchode z nášho štátu ochotní zaručiť všetky hospodárske nároky a ľudské práva" (s. 81).

[7] Pozri napríklad tajné americké memorandum "The Ambasador in the Soviet Union (Smith) to the Secretary of State" datované v Moskve 26. júla 1946 (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[8]"Memorandum by Mr. Frederick T. Merrill, Secretary, United States Delegation" zo dňa 8. 8. 1946 bolo vypracované pre interné americké potreby na základe informácii z maďarských zdrojov (maďarský veľvyslanec v Londýne I. Bede), pričom okrem iného je z anglického originálu textu zrejmé bežné nahradzovanie pojmov "československý" za "český" 
vo vtedajšej americkej diplomacii. Memorandum informuje predovšetkým o maďarskej interpretácii česko-slovenských požiadaviek a ich dôsledkov z maďarského pohľadu, pričom uvádzame časť autentického (a dobového) textu: "3. The Czech proposal to deport 200 000 Hungarians from Slovakia was completely unjustifiable both from a humane and economic point of wiew and the Hungarians would protest. He understood we were opposed. The Czech territorial demands opposite Bratislava would cut the main higway to Vienna and were motivated primarily by prestige considerations. Bratislava had a sufficient area to expand in their present bridgehead and along the northern bank of Danube. Ceding this territory to Czechoslovakia, however, might be the basis for some sort of an Exchange of territory with Czechs, but he did not mention a specific proposal which the Hungarians are said to have ready..." (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[9] Boli to Siniša Stanković a A. T. Stirling (Romsics, c. d., s. 270, chybne podpredsedu komisie Stirlinga označuje ako zástupcu Kanady. A. T. Stirling bol v rokoch 1945-1946 oficiálne vysokým komisárom - veľvyslancom Austrálie v Kanade, pozn. B.Č.). Pozri tiež https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[10] Pozri napríklad IRMANOVÁ E.: Maďarské povalečné vyhlídky. Jednaní o mír s Maďarskem (1944-1947). Iluse a naděje versus realita. In DaS 24, č. 3, s. 22 - 28. Praha : 2002. ČIERNA-LANTAYOVÁ D.: Sporné otázky medzi ČSR a Maďarskom v príprave mierového usporiadania (1943-1947). In Dekréty Edvarda Beneša v povojnovom období. (Zost. Š. Šutaj). Prešov: Univerzum, 2004, s. 35-55.

[11] Napríklad HOGYE M.: The Paris Peace Conference of 1946: Role of the Hungarian Communists and the Soviet. New York: Mid-European Studies Center Free Europe Comittes, Inc., 1954.

[12] Tiež neskoršie zapojenie amerického kardinála Spellmana pozri americké memorandum "The Ambasador in Czechoslovakia (Steinhardt) to the Secretary of State" z 3. 12. 1946 (https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[13] Napríklad americké memorandum o parížskom separátnom rokovaní s maďarskou delegáciou z 19. 8. 1946 ("Memorandum of Conversation, by the Director of the Office of European Affairs (Matthews)" pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[14] Napríklad tajný americký telegram z Maďarska (29. 8. 1946) s označením "The Minister in Hungary (Schoenfeld) to the Secretary of State at Paris" 
(pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[15] Napríklad rokovania maďarského premiéra s americkým ministrom zahraničných vecí (J. F. Byrnes) sú zaznamenané v americkom memorande z 12. 6. 1946 ("Memorandum 
of Conversation, by the Secretary of State") a maďarského ministra zahraničných vecí vo Washingtone aj v inom americkom memorande z 12. 6. 1946 ("Memorandum 
of Conversation, by Mr. Leslie G. Tihany, Attached to the Division of Southern European Affairs") tiež z 12. 6. 1946 (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/).

[16] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

Podľa J. Stránského: "Nielen ministri Masaryk a Clementis, ale ich spolupracovníci: veľvyslanci Nosek, Slávik a Korbel, vyslanci dr Hayduk, dr. Kopecký, dr. Lisický, dr. Fiša, generál Pika, pani dr. Sekaninová a mnoho dalších úradníkov nášho zahraničného ministerstva, títo všetci tvorili dobre zohraný tím, zbor odborníkov, ktorí prišli na konferenciu dobre pripravení a ktorí vynaložili najvyššie možné úsilie k dosiahnutiu našich československých cieľov. Nie je ich vinou, že sa im to podarilo len čiastočne, práve tak ako nie je ich vinou, že práve v čase parížskych rokovaní časť našej tlače spolu s rozhlasovými komentármi niektorých oficiálnych osobností dodávali do rúk našich odporcov pokiaľ nie zbrane, tak aspoň zámienky k nepriaznivému stanovisku voči československým požiadavkám." (Menovaní sa nevenovali, len zmluve s Maďarsko, ale hlavne ďalším mierovým zmluvám, pozn. B. Č.).

[17] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[18] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[19] I. Hranice Maďarska (článok 1). II. Politické klauzuly (článok 2-11). III. Vojenské klauzuly (článok 12-21). IV. Stiahnutie spojeneckých vojsk (článok 22). V. Reparácia a reštitúcie (článok 23 a 25). VI. Hospodárske klauzuly (článok 26-37). VII. Klauzula o Dunaji 
(článok 38). VIII. Záverečné klauzuly (článok 39-42) a zo 6 príloh: I. Mapy maďarských hraníc. II. Vymedzenie pojmu vojenského výcviku a vojenského leteckého výcviku. III. Vymedzenie pojmu a súpis vojnového materiálu. IV. Osobitné ustanovenia o určitých druhoch majetku: A. Priemyselné, literárne a umelecké vlastníctvo. B. Poistenie. V. Zmluvy, premlčanie a cenné papiere. VI. Rozsudky.

[20] ROMSICS I. : Parížska mierová zmluva z roku 1947. Bratislava: Kaligram, 2008, s. 269.

Maďarský autor podáva vyhranený (a v niektorých prípadoch aj tendenčný 
a propagandistický) maďarský pohľad na mierovú zmluvu a parížsku konferenciu. Napríklad v práci uvádza zavádzajúce štatistické údaje podľa tzv. "štatistickej maďarizácie", naopak spochybňuje česko-slovenské údaje o počtoch Slovákov v Maďarsku, dáva niektorým česko-slovenským vyjadreniam tendenčne punc "špekulácie" či uvádza dikcie typu "znovupripojenie južného pásu severných území priznaných Československu" (s. 15) a iné.

[21] Údajne (podľa Kertesz S. D.: Betwen Russia and the West. Hungary and the Illusions of Peacemaking, 1945-1947. Notre Dame, Ind.: University of Notre Dame Press, 1984, s. 216, pozn. B. Č.) Maďarsko 30. 9. 1946 počas rokovaní v parížskom Luxemburskom paláci neoficiálne Česko-Slovensku navrhlo, že príjme 2/3 maďarskej menšiny s územím a 1/3 bez územia.

[22] Časť "United States Delegation Memorandum" uvádzame vzhľadom na jeho obsahovú závažnosť a z hľadiska dôležitosti presnej citácie v autentickom, originálnom anglickom texte: "(2) Masaryk has already indicated publicly he also would accept some such solution in a published statement made in 1943 as well as privately in Paris a week ago. However, part of his delegation, particularly Clementis (Foreign Ministry Under Secretary, who is a Slovak) opposes and this group is desirous of carrying out the full deportation of the Hungarian minority without delay. (3) Count Michael Karolyi, ex-President of Hungary, has recently discussed the Czech-Hungarian problem with Beneš in Prague. Karolyi is now in Paris and Auer states Karolyi plans to make an overture to Masaryk by telephone on Tuesday afternoon, August 20. Auer states further that if the Hungarian Delegation is rebuffed and concludes there is no possibility of compromisse, it intends to protest the election of the Czechs as rapporteur to the Hungarian Comission and will probably then leave the Conference" (pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS). Tiež Kertesz, c. d., s. 216, uvádza parížske rokovania o údajnej územno-transferovej dohode s J. Masarykom, naposledy z 29. 9. 1946.

[23] Obsah dvojstranného parížskeho rokovania, ktoré prebehlo 3. augusta 1946 medzi Masarykom a vedúcim oddelenia pre južnú Európu amerického ministerstva zahraničných vecí Reberom je zachytený (dnes už historicky) v americkom memorande zo 4. 8. 1946 - "Memorandum by the Acting Chief of the Division of Southern European Affairs (Reber)". V záujme neodchýlenia sa od presnej citácie originálneho anglického textu okrem iného uvádzame: "Mr. Masaryks suggestion therefore provides in our opinion the best possible solution provided the cession of the territory is adequate for this purpose. According to the Secretary of the Hungarian delegation, his Government has in mind proposing an exchange of territory and will undertake through Count Karolyi to sound out the Czech Gouverment in this respect. They will keep us informed of any developments" 
(pozri https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS, tiež Romsics, c. d., s. 269).

[24] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s. 56-61.

Pri odôvodnení česko-slovenského amandmánu na zasadnutí politicko-teritoriálnej komisie pre Maďarsko dňa 13. septembra 1946 v Paríži V.Clementis okrem iného zdôraznil: "Preto revizionizmus v prípade Maďarska možno priamo nazvať zvláštnou odrodou fašizmu, odrodou nebezpečnejšou než fašizmus sám, pretože neoperuje terminológiou a argumentami bežnými fašizmu a každému rozpoznateľnými"(s. 56). Na zasadnutí politicko-teritoriálnej komisie pre Maďarsko dňa 16. septembra 1946 Clementis tiež citoval verejne publikovaný postoj činiteľa maďarských vládnych štruktúr (I. Borsody z maďarského MZV, pozn. B. Č.) : "Demokratické Maďarsko by, veľmi pravdepodobne, spolupracovalo so svojimi susedmi v nádeji, že spolupráca by mohla najlepšie zabezpečiť menšinové práva pre Maďarov a ďalej, vytvoriť priaznivé podmienky pre úpravu hraníc. Avšak nie je možné predstaviť si maďarskú vládu, ktorá by sa vzdala myšlienky revízie Trianonskej zmluvy" (s.61).

[25] Túto reálnu možnosť potvrdzuje generálny tajomník maďarskej delegácie v Paríži
I. Kertész. Napríklad novozélandský delegát tiež neoficiálne (29. 9. 1946) navrhol kompromis s desaťročným odsunom a s ročnou kvótou 20 000 osôb (pozri Kertesz, c. d., 
s. 217).

[26] KRNO, D. M.: Pripravoval sa mier s Maďarskom. Bratislava: SKSI SLOVAKIA PLUS, 1996, s. 40.

Podľa údajov D. M. Krna: "Z jednomyseľného prijatia návrhu subkomisie o vrátení kultúrnych a historických cenností Československu a Juhoslávii, na rozhodný zákrok zástupcu Spojeného kráľovstva - v záujme docielenia jednomyseľnosti - muselo byť škrtnuté ustanovenie o vrátení archeologických pamiatok. Na prianie Francúzska musel byť dátum 1740 - od kedy sa majú vracať ulúpené pamiatky - zmenené na r. 1848" (s. 28).

[27] Doslova: "...Bratislava bridgehead stating his view that western powers insufficiently avare gravity this demand which he feels would create "European Gibraltar" for Soviets", pozri "The Minister in Hungary (Schoenfeld) to the Secretary of State, at Paris" (13. 9. 1946), https://digicooll.library.wisc.edu/cgi-bin/FRUS/.

[28] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 67 schuze (obsah, pořad, přilohy) / Pátek 11. července 1947/www.psp.cz

[29] Pozri napríklad expozé povereníka vnútra M. Ferjenčíka dňa 14. apríla 1947 v SNR, 
kde uviedol: "Bolo by však mylne tvrdiť, že pomalé tempo konfiškovaného pokračovania alebo nerozhodnosť národných výborov v konfiškačnom pokračovaní má svoje príčiny výlučne alebo z prevažnej časti v nejasnosti a neprehľadnosti predpisov už či sa týkajú majetku alebo osôb, ktoré konfiškácii podliehajú. Tak v značnej miere zdržala konfiškačné pokračovanie, pokiaľ ide o osoby maďarskej národnosti, i okolnosť, že Osídľovací úrad až v tomto roku začal s vykazovaním okresným národným výborom tých osôb, ktoré sú určené pre presídlenie poťažne presťahovanie, hoci výkaz tento bol maďarskej vláde predložený už dňa 26. augusta 1946. Možno, že všetky okresy ešte ani dnes neobdržali tieto výkazy. Povereníctvu vnútra tieto výkazy ešte dodané a predložené neboli. Pre túto príčinu bolo zdržané konfiškačné pokračovanie temer u všetkých fyzických osôb maďarskej národnosti, keďže majetok fyzických osôb národnosti maďarskej, ktoré boli na presídlenie poťažne presťahovanie vykázané, nemá sa konfiškovať" (pozri Digitální knihovna/SNR 1946-1948 - stenoprotokoly/ 8.schuze/Pondělí 14. dubna 1947/www.psp.cz).

[30] Ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej č. 33/1945 Zb.

[31] Pozri napríklad prejav Jána Myjavca v SNR 2. decembra 1947, kde uviedol: "Súčasne treba zaznamenať, že československá presídľovacia komisia v Budapešti zasiela správy 
o svojej práci a jedine osídľovaciemu výboru Slovenskej národnej rady, avšak o presídlených z Rumunska nemáme žiadnych správ. Prichádzajú k nám rodiny, o ktorých nevieme, za akých podmienok a predpokladov boli presídlené na Slovensko. Slovenská národná rada nebola dosiaľ informovaná o priebehu presídlovacej akcie, a to jednoducho preto, že táto celoštátna vec patrí do kompetencie ústrednej vlády. Musíme poznamenať, že tu ide o eminentnú národnú záležitosť Slovenska, potom sa stáva, že to vyúsťuje až v groteskný poznatok, 
že Slovenská národná radia nemá oprávnenia žiadať vysvetlenie o reslovakizácii 
od povereníka vnútra, lebo orgán, ktorý toto dielo vykonáva, menoval minister vnútra. Musíme zdôrazniť, čo nik nemôže poprieť, že reslovakizácia je záležitosťou ozaj slovenskou a len slovenskou (reslovakizácia bola riadená celoštátnymi orgánmi, pozn. B. Č.). Tu zo strany Slovenskej národnej rady nemôže ísť o nedôveru voči ústrednej vláde, ale o vyriešenie celého problému, ktorý tuná máme, keď v tomto zbore, ktorý sa zrodil z revolúcie, nesedí nik, ktorý by si neprial, aby sa toto dielo čím najlepšie zdarilo."

(Pozri Digitálni knihovna/ SNR 1946-1948 - stenoprotokoly/ 12.schuze/ Útery 2.prosince 1947/ www.psp.cz).

[32] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948-tisky/www.psp.cz

[33]Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

Podľa F. Hodžu: "Chcem konštatovať, že už doterajšie skúsenosti s plnením našej bilaterálnej dohody o výmene obyvateľstva z februára minulého roku veľmi jasne ukazujú, že nádeje, ktoré sa kládli na nový demokratický režim v Maďarsku pre úspechy medzinárodnej spolupráce a špeciálne pre vzťahy k Československu, boli rozhodne prehnané a optimistické. Musíme konštatovať, že i dnešné Maďarsko je nacionálne výbojnejšie, ako ktorýkoľvek štát 
v strednej Európe - najmä proti nám - a že sa nevzdáva svojho tradičného postoja voči Slovensku a voči maďarskej menšine na Slovensku."

[34] BOBÁK J. : Maďarská otázka v Česko-Slovensku (1944 - 1948). Bratislava: Matica slovenská, 1996, s.169.

K mierovej konferencii autor dodáva, že "bolo zaujímavé priznanie ministra spravodlivosti 
I. Riesa, že Maďarsko žiadalo od Č-SR pripojenie Žitného ostrova k Maďarsku" (s.67).

[35] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/Ústavodárné NS RČS 1946-1948-tisky/www.psp.cz

[36] Uvedený dátum z dôvodovej správy musíme vidieť v kontexte s dátumom 18. júl 1946 obsiahnutom v datovaní dokumentu Rady ministrov zahraničných ministrov uvedenom v nasledujúcej poznámke.

[37] Napríklad 51 stránkový materiál Rady zahraničných ministrov s anglickým textom (obsahujúci: Preamble, Article 1-37, Annex 1-6,...proposal...) datovaný v Paríži 
18. júlom 1946 s názvom: "COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS". "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY". "PALAIS DU LUXEMBOURG PARIS JULY 18, 1946", "Imprimerie Nationale - J. H. 601711" (originál výtlačku sa nachádza v autorovom archíve).

Uvedený "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" Rady zahraničných ministrov z 18. 7. 1946 obsahoval východiskový návrh mierovej zmluvy s Maďarskom pre parížsku mierovú konferenciu pozostávajúci z preambuly, 37 článkov, 6 príloh a s mnohými čiastkovými stanoviskami - návrhmi jednotlivých veľmoci k niektorým (sporným) ustanoveniam návrhu zmluvy. (Dodajme, že Romsics v práci (c. d., s. 256 - 257) uvádza chybný dátum vydania tohto základného a východiskového dokumentu pre mierovú konferenciu).

[38] V odborných prameňoch sa jednoznačne uvádza za konečný dátum na rozdiel od údaja v uvedenej dôvodovej správe - 12. december 1946. Pozri napríklad Third session of 
the Council of foreign ministers, New York city, November 4 to December 12, 1946. (United States Department of state, Publication 2747. Conference series 93).

[39] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[40] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[41] Pozri § 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 172/1947 Zb. o opatreniach k vykonaniu mierových zmlúv s Bulharskom, Fínskom, Talianskom, Maďarskom a Rumunskom.

[42] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948-Stenoprotokoly/75.schuze (obsah, pořad, přilohy), www.psp.cz

[43] Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica. Digitální knihovna/ Ústavodárné NS RČS 1946-1948 - stenoprotokoly/ 74 schuze (obsah, pořad, přilohy) /Středa 1. října 1947/ www.psp.cz

[44] V tomto smere je veľmi signifikantný samotný dátum podpisu tzv. záverečného protokolu k tzv. Štrbskému protokolu a to 26. máj 1951 v Budapešti (so záverečnými rokovaniami medzi 20. aprílom 1951 a 26. májom 1951). V tom čase bol mimochodom V. Clementis 
vo väzení a o vyše rok ho čakala nezákonná a nemilosrdná poprava. Napriek tomu, 
že J. Kádár aktívne a osobne organizoval v roku 1949 politický proces a následnú popravu 
L. Rajka, tak objektívne treba dodať, že v čase podpisu záverečného protokolu bol aj J. Kádár už vo svojom "dočasnom" väzení. Indície Clementisovho prípadu a hlavne "osobitné okolnosti" prípravy zatknutia a smrti V. Clementisa nesú tiež osobitnú pečať tzv. "maďarskej stopy", ako aktu akejsi možnej "skrytej pomsty" Rákosiho komunistického režimu aj za osobitnú Clementisovu angažovanosť na parížskej mierovej konferencii a pri príprave "druhej maďarskej zmluvy" z roku 1947. M. Andráš ešte pred smrťou v rozhovore opätovne publikovanom v Slove dňa 07. 03. 2012 o Rákosim uviedol: "...Neustále opakoval Stalinovi, že aj v Česko-Slovensku treba zlikvidovať "zradcovské" živly, ako to urobil v Maďarsku. A práve Rákosi predložil Stalinovi zoznam s menami niekoľkých slovenských komunistov a Clementis bol na prvom mieste." Zdá sa, že politické zločiny a osudy kultúrneho dedičstva v tomto prípade nemajú k sebe až tak ďaleko.

[45] K problematike mierových zmlúv s Maďarskom, osobitne Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 pozri ČANÁDY, B.: Slovensko a mierové zmluvy s Maďarskom.In Kultúra č.1/2008 a č. 2/2008, Bratislava, 2008 (www. kultura-fb.sk).